svete naokolo trochu popremýšľali.
Počas života bojujeme s mnohými vecami. Predovšetkým sami so sebou a s ustavičným prehodnocovaním rebríčka svojich hodnôt. Ani za svet sa nevieme rozhodnúť, čo je pre nás vlastne podstatné. (Všetka úcta tým, ktorým sa to zistiť podarí.) A tak zvádzame nekonečný vnútorný boj. Na jednej strane stoja naše materialistické potreby, na strane druhej je volanie akéhosi vnútorného hlasu, ktorému ide o niečo úplne iné ako nášmu egu. Ťažko povedať, čo je pre nás napokon ideálne. Prikloniť sa k jednej z dvoch strán alebo sa vybrať zlatou strednou cestou? Nech už je to akokoľvek, kým sa konečne rozhodneme, prejdeme veľmi dlhú cestu plnú zákrut, odbočiek a skratiek. O to zaujímavejšie je, že bez ohľadu na to, akou cestou sa vyberieme alebo k čomu sa prikloníme, skončíme všetci na jednom a tom istom mieste. Nezáleží na tom, kým sme počas života boli, čo sme robili, ani koľko majetku a ľudí sme si okolo seba stihli nahonobiť. To všetko ostane tu a časom zapadne prachom zabudnutia.
Z prachu sme vzišli a v prach sa aj obrátime. Teraz nejde o to, či ste veriaci alebo nie. Lebo ani na tom v istom momente nebude záležať, tak ako nebude záležať na ničom, za čím ste sa celý život húževnato hnali. Raz nastane chvíľa, kedy nás pohltí zem a tisíckrát vyslovené slová o rovnosti sa stanú pravdou. Zájdite si niekedy na cintorín a prezerajte si hroby. Všetky sú rovnako tiché a rovnako nehybné. Niet medzi nimi rozdielu (i keď vďaka pozostalým to ešte aj na tomto mieste zaváňa materialistickou rivalitou). Je úplne jedno, kto každý tu leží. Títo ľudia sa už nepotrebujú pretekať, navzájom si ubližovať a spôsobovať si bolesť. Ak sú niekde "hore" nad nami, musí im byť ľúto, že nám nevedia pomôcť a vyčistiť naše stáročia zakalené zraky. Ukázať nám cestu, po ktorej stojí za to ísť a odradiť nás od nepodstatných hlúpostí. Všetko je vraj tak, ako má byť. Prečo je to práve takto, nemáme šancu zistiť. Ostáva nám veriť, že je to pre nás to najlepšie riešenie.
Napriek tomu mi cintoríny stále vŕtajú v hlave. Snažia sa nám toho toľko povedať! Pribrzdiť naše šialené tempo, upozorniť nás, že donekonečna sa ponáhľať nemôžeme, lebo raz zákonite príde moment, kedy nám dôjdu sily. Je veľká škoda, ak nám v tom zhone ujde množstvo krásnych momentov, ktoré už nemôžeme vrátiť späť. Lebo "všetci sa zídeme raz v jednej posteli, budeme mŕtvi a tak strašne dospelí..."
Lucia Gallíková
Autor: ROŽŇAVA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
