ohrozenia podľa paragrafu 180, ods. 1, 2 b, 3 b, Trestného zákona. Za to mu súd ukladá trest 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu troch rokov."
Tento verdikt vyhlásila včera, krátko po 14. hodine, predsedníčka odvolacieho senátu JUDr. Anna Kohútová v kauze najväčšej priemyselnej havárie na Slovensku, Došlo k nej 27. októbra 1995, keď sa pri výbuchu plynu bezfarebným a nepáchnucim oxdidom uhoľnatým otrávilo a zomrelo 11 ľudí.
Okrem bývalého technického riaditeľa divízneho závodu Energetika VSŽ Oceľ, sedel na trestnej lavici aj Ladislav Muránsky. Senát ho uznal vinným takisto z trestného činu všeobecného ohrozenia, ale jeho konanie kvalifikoval len podľa paragrafu 180, 1,2 b, Trestného zákona. U tohoto obžalovaného, ktorý v kritickom čase zastával funkciu majstra divízneho závodu Koksovňa VSŽ Oceľ, súd upustil od potrestania. A to vzhľadom na výsledky doplneného dokazovania a okolností, ktoré sa pod jeho konanie podpísali, ale aj preto, že keby bol uvedený skutok kvalifikovaný k 1. augustu 2001 tak, ako to včera stanovil krajský súd, bol by amnestovaný. To znamená, že Ladislav Muránsky by dopadol presne tak, ako trojica pracovníkov Energoservisu, ktorým spod obžaloby prokuratúry pomohla vykĺznuť amnestia prezidenta republiky skôr, ako začalo pojednávanie.
V úvode uvedeným verdiktom zavŕšil odvolací súd
štvordňové minulotýždňové verejné zasadanie, v priebehu ktorého sa oboznámil s listinnými dôkazmi a "dopočul" svedkov. Bodkou za malým maratónom boli záverečné reči. Zatiaľ, čo u Ing. A. Dudinského. prokurátor zotrval na uloženom nepodmienečnom treste v trvaní troch rokov, v prípade L. Muránskeho žiadal namiesto 20-tisícového peňažného trestu podmienečný trest. Obžalovaní a ich obhajcovia trvali na tom, že sú nevinní. Žiadali, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II z mája lanského roka a oslobodil ich spod obžaloby prokurátora.
"Spolucítim s pozostalými obetí tragédie. Nemôžem však súhlasiť s rozsudkom okresného súdu, presnejšie so správnosťouň jeho rozhodnutia a dôvodmi uvedenými v jeho písomnom vyhotovení. Najmä nie s tým, že som sťažil odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva, že som konal na základe vedomej nedbanlivosti a na druhej strane, že som bol nečinný... To, ako som postupoval a aký som mal postoj k tomu čo sa stalo, potvrdilo pred súdom minimálne 50 svedkov," uviedol v záverečnej reči A. Dudinský. Dodal tiež, že ako sa vraví, neskoro, ale predsa, od 15. novembra lanského roka, vznik a riešenie krízových situácií už upravuje vnútropodnikový predpis. Vzplýva z neho,že za riešenie a riadenie krízových situácií, je zodpovedný vrcholový manažment spoločnosti.
Hovorí L. Muránsky: "V rozsudku sa tvrdí, že z mojej strany išlo o nedbanlivostné konanie. Vraj som mal prácu, na ktorú som bol so spolupracovníkmi vyslaný, odmietnuť. Určite by som to bol urobil, keby ma niekto oboznámil s tým, ako sa majú veci a upozornil na vážnosť situácie a nebezpečenstvo, ktoré nám hrozilo. Ja som o tom prehľad nemal, ale moji nadriadení áno. Nesúhlasím s rozsudkom prvostupňového súdu. Som nevinný, žiadam, aby ho krajský súd zrušil a oslobodil ma spod obžaloby prokurátora." Zdôraznil, že aj on sa priotrávil a to oveľa intenzívnejšie ako jeho kolega Štefan Janovský, ktorý zomrel, pretože, ako sa pri pitve ukázalo, bol chorý na srdce.
Odvolací súd sa nepriklonil k návrhu ani jednej z procesných strán. Na základe doplneného dokazovania uznal obžalovaných vinnými s tým, že z nedbanlivosti zvýšili nebezpečenstvo smrti a ťažkej ujmy na zdraví, pretože porušili dôležitú povinnosť vyplývajúcu z ich povolania. Súd pri konečnom účtovaní zohľadnil najmä skutočnosť, že dôsledky havárie boli v príčinnej súvislosti aj s inými okolnosťami, na ktoré obžalovaní nemali priamy dosah. Preto aj kvalifikácia skutkov, ktorých sa obžalovaní dopustili, bola na rozdiel od pôvodnej, nižšia.
"Nemyslím, že sa dá na tom niečo zmeniť. Nemám na výber, musím byť spokojný," povedal po vynesení rozsudku na chodbe pred pojednávacou sieňou L. Muránsky. "Nejde o výšku trestu, ale o výrok, že som vinný. Ten bude sprevádzať nielen mňa, ale aj celú moju rodinu, po celý život... Nemám dojem, že len ja som zodpovedný za následky havárie. Bol som na najnižšej úrovni riadenia," vyhlásil na margo verdiktu Ing. A. Dudinský.
Príbuzní tých, ktorí v piatok 27. októbra 1995 odišli do práce a nikdy sa z nej už nevrátili, ale aj tí pracovníci, ktorí na následky otravy plynom doplatili ujmou na zdraví, s rozsudkom zrejme spokojní nebudú. Na spravodlivé potrestanie vinníkov čakali vyše šesť rokov. Ťarcha zodpovednosti za to, čo sa stalo, však zostala na pleciach dvoch ľudí. Robili, čo bolo v ich silách, ale ukázalo sa, že aj to bolo málo. Len naivný človek by si však mohol myslieť, že takú situáciu, ako v osudný deň nastala, mohol zvládnuť a riadiť jeden-jediný technický riaditeľ divízneho závodu, i keby bol špica medzi špičkovými odborníkmi. Mená hlavných vinníkov, respektíve zodpovedných za následky toho, čo sa stalo, sa však napriek tomu, že pri výpovediach svedkov vystupovali do popredia, verejnosť nedozvie. A vyzerá to tak, že navždy, pretože čas pracuje pre nich. Je totiž veľmi pravdepodobné, že ich eventuálne trestné stíhanie je už premlčané.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
