fraška, ako s Hamžíkom. Nuž, realita je horšia ako akákoľvek fraška.
Skutočnosť, že Mikuláš Dzurinda odmietol Koncoša a nedá prezidentovi návrh na odvolanie Brigity Schmögnerovej, je politický avanturizmus a anarchia, akým ťažko hľadať precedens. Šokujúce rozhodnutie premiéra je proti základným princípom demokratického parlamentarizmu.
Keby bola Schmögnerová zo zlata a získala desať ocenení "najlepšia ministerka financií roka", ani to nič na veci nemení. Tento post jednoducho patrí SDĽ, ktorá ho dostala na základe koaličnej ZMLUVY. Zásada rešpektovať dohody a v rámci nich slobodu personálnych rozhodnutí strán je základným tkanivom každej koalície. Strany majú právo pripomienkovať nominácie koaličných partnerov, keď vstupujú do funkcií, neexistuje však vo svete prípad, že by ktosi bránil strane zbaviť sa svojho nominanta, ktorý jej začal byť na príťaž. To je absurdné. Dzurindov prístup je výsmechom zastupiteľskej demokracie; SDĽ - ako každá strana - má mandát od voličov, ktorým sa zodpovedá za svoje pôsobenie. Ako má skladať účty, ak jej bola vzatá možnosť rozhodovať o tom, kto v jej mene môže a nemôže byť MINISTROM?
"Jednoznačne som zdôraznil, že post ministra financií patril, patrí a bude patriť SDĽ," hovorí Dzurinda jednou vetou. A druhou toto: "Ako predseda vlády som nedospel k presvedčeniu, že je potrebné B. S. odvolávať". No je ten človek normálny? Bohužiaľ, u slovenského premiéra to nie je schizofrénia, ale mocenský štýl už chronický; v záujme vlastných politických cieľov Dzurinda nemá zábrany ignorovať a prelamovať pravidlá, kedy si zmyslí.
Samozrejme, svoje nové salto môže skúšať len preto, lebo má sebe podobných protihráčov. Neuveriteľná bola veru prvá replika Pavla Koncoša: Pre neho to nie je dôvod na odchod SDĽ z koalície! (druhá reakcia už bola iná.) A sme pri ďalšej úchylke, ktorá sa manifestuje v tejto kauze: Napľuť medzi oči Koncošovi si Dzurinda dovolil iba preto, lebo na základe dlhoročných skúseností predpokladá, že vlastná dôstojnosť a pravidlá znamenajú pre neho a celú SDĽ podstatne menej ako mocenské privilégiá, ktoré z účasti vo vláde vyplývajú (napr. dotácie na súkromný kolchoz, ktoré si z rezortu sám Koncoš berie). Premiér odhadol veci tak, že slabosť a osobné egoizmy prevážia u SDĽ asi tak, ako predtým napríklad u KDH či SMK...
Tretím cirkusantom je samotná Schmögnerová. Je úplný nonsens, ak minister, ktorému vysloví vlastná strana nedôveru, výzvu k demisii ignoruje. Celkom mimochodom - to je naozaj legitímny dôvod na vylúčenie zo strany, takže Koncoš sa včera po otázke týmto smerom nemusel vôbec okúňať. Po včerajšom vývoji si ministerka pre zmenu neželá, "aby čierny Peter zostal v jej rukách". Pekné prianie, fakt je ale taký, že táto karta v jej rukách už je. Keby pozbierala zvyšky dôstojnosti a súdnosti, práve ona by mohla, aspoň načas, prudkosť budúcich zrážok utlmiť.
Po neospravedlniteľnej Dzurindovej hlúposti však situácia tak či tak tenduje k dramatickému konfliktu. K večeru sa Koncoš už korigoval; kým sa kauza nevyrieši, čo znamená odchod Schmögnerovej z funkcie akýmkoľvek spôsobom, SDĽ sa nebude zúčastňovať rokovaní koaličnej rady. To je de facto suspendovanie platnosti koaličnej zmluvy - precedens bol v lete, keď štrajkovala SMK. Predsedovi SDĽ následne aj došlo, čo nechápal bezprostredne po schôdzke s Dzurindom: Totiž, že odchod z koalície nemusí natvrdo realizovať, úplne stačí, ak tým bude strašiť. A správať sa už otvorene opozične, ale pritom zostať vo všetkých vládnych funkciách. To je dokonca presne ten scenár, ktorý by SDĽ najviac potešil - za Schmögnerovú nenesú ďalej zodpovednosť, nič ich už viac neviaže ku koaličnej lojalite, takže napádať napr. privatizáciu SPP môžu celkom legálne.
Čiastočne môže zápletku rozmotať naozaj už len Schmögnerová. Ani jej okamžitá demisia ale nezmaže dôsledky podrazu a poníženia, ktoré Dzurinda Koncošovi uštedril. SDĽ získava guráž i určité (vo svojich očiach) morálne ospravedlnenie pre útok proti privatizácii SPP aj parlamentnou cestou. Spojenie s HZDS v tejto kauze už avizoval sám Mečiar a Koncoš pri ťažení za preferenciami zrejme iné tromfy ani nemá. Zastavenie rozbehnutej privatizácie sa stáva reálnou hrozbou i rozbuškou omnoho vyššej brizancie, ako jedna Schmögnerová.
Takže tu je výsledok: V nesmierne chúlostivej situácii, keď sa na zdivočenú SDĽ museli hľadať najrafinovanejšie taktické finesy, zamával Dzurinda postkomunistom pred očami červeným súknom a rozzúril do žerava. To nie je politik, ale atrapa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
