sa kožené čudo nesmierne zapáčilo. V jeho prípade však nešlo o bezhlavé behanie. Už vtedy bol v jeho hernom prejave zreteľný talent, ktorý rozvíjal v každej vekovej kategórii. Keď sa oženil, veľmi zatúžil po synoch futbalistoch. Jeho želanie sa naplnilo do bodky. Dvaja synovia zdedili lásku k najpopulárnejšiemu športu po otcovi. Mladší Rudolf odštartoval futbalovú školu v 1. FC Košice, kde hrával za starších žiakov a mladší dorast, kde sa vytvorila silná konkurencia a sám vycítil, že sa v nej nepresadí. Potom sa vrátil do Humenného, kde pokračoval v dorasteneckom družstve. Už ako dospelý prestúpil do Jasenova, stal sa oporou tímu, ktorý je účastníkom piatej ligy. V ďalšom futbalovom raste mu zabránilo zranenie a je viac než pravdepodobné, že ho neminie operácia. Staršieho syna Vladimíra sme zastihli na sálovom futbale v Humennom a jeho prítomnosť sme využili na rozhovor.
Aké boli vaše futbalové začiatky?
"Aktívnu činnosť som odštartoval v žiackom družstve Humenného, kde som hrával aj za dorastencov a rezervu. Istý čas som bol aj v širšom výbere Amužstva, do základnej zostavy sa mi však nepodarilo prebojovať, čo ma dosť znechutilo, a tak som zmenil dres."
Kam ste odišli?
"Najprv som hrával v Kochanovciach a potom v Jasenove, kde si ma vyhliadli funkcionári Medzilaboriec. Ich lákavú ponuku som prijal."
Ani tam ste sa však dlho neohriali. Prečo?
"Spočiatku sa mi v Medzilaborciach páčilo. Darilo sa mi po hernej stránke, moje výkony si pochvaľovali aj tréneri. Celé mužstvo pracovalo na plné obrátky, postup do vyššej súťaže sme mali doslova na dosah ruky. Záver sme však vôbec nezvládli, a tak nám ostali len oči pre plač. V ďalšom ročníku to bolo z našej strany o poznanie horšie, úroveň hry začala upadať a aj podmienky v klube sa neustále zhoršovali."
Medzilaboreckí činovníci a fanúšikovia boli prekvapení, keď ste na turnaji počas minuloročnej letnej prestávky nastúpili za Sobrance, aj keď ste ešte boli hráčom klubu od Laborca. Kto vás zlanáril do radov najvýchodnejšieho treťoligistu?
"Sám som uvažoval o prestupe, chcel som si zahrať aspoň v tretej lige, do ktorej Sobrančania práve v tomto období postúpili. Keď mi môj spoluhráč z humenských čias, Michal Černega, ponúkol možnosť pôsobenia, okamžite som ju prijal."
Nemali ste problémy s adaptáciou v kolektíve?
"Nie. Hráči sa ku mne správali veľmi korektne, čo platí aj o funkcionároch. Ja som ich nechcel sklamať a výkonmi na ihrisku mi išlo o potvrdenie oprávnenosti miesta v základnej zostave."
Kde vám vytvorili lepšie podmienky, v Sobranciach, alebo Medzilaborciach?
"V Sobranciach je to priaznivejšie po každej stránke. Prestup do tohto klubu pokladám za najšťastnejší krok v mojej doterajšej kariére."
Vladimír Mikula sa vo futbale dostal pomerne vysoko, niečo podobné sa môže podariť aj jeho mladšiemu bratovi Rudolfovi, ktorý má futbalovú kariéru ešte len pred sebou. V športovom rozlete ho však brzdia časté zranenia. Obaja súrodenci zhodne tvrdia, že sa otcov sen splnil len čiastočne. Veril, že to synovia dotiahnú až do prvej ligy.
Túto domnienku napokon poprel, keď povedal: "Myslím, že synovia dosiahli vo futbale dosť a na ich hru som hrdý."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
