Vlastné nástroje začal vyrábať ako dvadsaťročný, mimoriadny talent sa u majstra prejavil už v mladosti. Husle vyrábal z niekoľkých druhov dreva. Jednotlivé časti tvoria balkánsky javor, smrek, eben, topoľ, vŕba a hruška. Remeslo sa vyučil u husliara Amatiho.
Stradivariho úspech bol možno práve v tom, že nedodržiaval tradície pri výrobe hudobných nástrojov. Trochu sploštil zavalitý tvar Amatiho nástrojov, vďaka čomu vydával nástroj krajší a silnejší tón. Vďaka tejto úprave stradivárky mali jedinečný zvuk, vďaka čomu boli stále viac vyhľadávané. Vysokú prestíž si stradivárky vyslúžili dokonalým remeselným spracovaním. Majster dostával objednávky z celej Európy. Svoje povinnosti si plnil voči mestu, cirkvi a občanom vždy spoľahlivo a čestne.
Stradivárky patria medzi najviac cenené a vyhľadávané hudobné nástroje na svete. Od 17. storočia sa falšujú, kradnú, zbierajú a obdivujú. Tie najvzácnejšie si menia majiteľov na aukciách, sedemciferné sumy nie sú žiadnou výnimkou. V roku 1971 sa husle s názvom Lady Bluntová vydražili za viac než dvestotisíc dolárov. V roku 1998 sa cena nástroja "Kreutzer" vyšplhala na viac než jeden a pol milióna dolárov. Každý pravý nástroj má vo vnútri vlepený papierik s veľmi kratučkým a výstižným textom: "Antonius Stradivarius Cremonesis Faciebat". Tento text v preklade znamená, že nástroj vyrobil Antonio Stradivari z Cremony.
Falšovateľov stradiváriek bolo a dodnes je neúrekom. Talentovaní bratia Vollerovci svoje výrobky pašovali do Talianska. Potom nainscenovali náhodný objav "vzácneho" nástroja. Celkom dobre sa im darilo, dokazuje to aj prípad huslí s menom Balfour. Tento nástroj celé desaťročia putoval po svete ako pravý, nepravosť odhalili až v roku 1964. Práve vtedy ho z trhu stiahla londýnska firma W. E. Hill & Sons. Charakteristická nálepka pre stradivárky sa často objavovala aj na lacnejších hudobných nástrojoch. Stradivariho ochranná známka patrí medzi najviac falšované a pozmeňované na svete.
V prípade takýchto vzácnych klenotov neboli zriedkavé ani krádeže. Medzi najzaujímavejšie patrí príbeh huslistu Bronislava Hubermana. Nástroj mu ukradli v roku 1936 zo šatne newyorskej Carnegie Hall. Julian Altmann sa priznal v roku 1985, že nástroj kúpil od zlodeja. Nástroj putoval päťdesiat rokov po baroch a reštauráciách. Po odstránení nečistôt sa objavil červený lak. Odborníci už vedeli, že nástroj je pravý. Hudobníci si väčšinou takýto nástroj nevedia kúpiť. Väčšina z nich končí u úspešných podnikateľov a bankárov.
Podľa hudobníkov nástroj je ľahučký ako vaječná škrupinka. Dá sa na nich hrať s ľahkosťou. Nástroje ponúkajú širokú škálu tónov a interpretačných možností. Sú jedinečné, ich tajomstvo nedokázali odhaliť ani chemické analýzy. Veľkým prínosom v tejto oblasti neboli ani počítače, Tajomstvo Stradivariho úspechu nedokázali vysvetliť. Podľa husľových virtuózov majú zamatovo mäkký zvuk, ktorý je zároveň silný a plný. Stradivari počas svojho života vyrobil viac než tisíc nástrojov, dodnes sa ich zachovalo asi šesťsto.
Že kúpiť stradivárky je dobrá investícia, o tom niet pochybností. Kto investoval svoje peniaze do starožitných huslí, urobil dobre. Ich hodnota za uplynulých štyridsať rokov vzrástla viac než hodnota štátnych dlhopisov a akcií. Napriek tomu muzikantov na týchto husliach fascinuje niečo iné, ako ich hodnota...
Autor: Ing. Lórant KULÍK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
