rozvojom železníc. V začiatkoch sa ešte nedalo hovoriť o modelárstve, ale skôr o zmenšeninách skutočných rušňov a vozňov. Ich rozchod bol 380 až 600 mm a súpravy sa používali skôr ako atrakcie pri rozličných slávnostných príležitostiach. S modelovým zmenšovaním sa však išlo ďalej, a tak vznikli modely s rozchodom asi 63,5 mm, ktoré premávali na visutej konštrukcii približne 40 cm nad zemou. Človek, ktorý viedol tento vlak sedel na plošinovom vozni za rušňom, a tak ho súčasne aj ovládal. Zámožní ľudia v dobrom postavení sa ale domáhali železnice, ktorú by si mohli umiestniť vo svojich obydliach. Preto v prvých rokoch 20. storočia sa na svetovom trhu objavili prvé železnice, ktoré sa vyrábali priemyselne. Rušne boli poháňané pružinou, pri drahších modeloch sa dal zmeniť aj smer jazdy. Koľajnice, vozne aj rušne boli zhotovené zo zafarbeného plechu. Všetky tieto prvé modely mali jednu veľkú nevýhodu vôbec sa tu nedalo hovoriť o podobe so skutočným vzorom.

Neskôr sa na trh dostali modely parných rušňov, skutočne poháňané parou. Mali viac nevýhod, ako výhod neexistencia regulácie rýchlosti, náročná údržba a nebezpečenstvo požiaru. V 20-tych rokoch sa už k zákazníkom dostali prvé modely poháňané elektrickým motorom. Používali sa takmer výlučne koľaje s troma koľajnicami, obyčajne na striedavé napätie 20 V.

V 30-tych rokoch sa dostal do módy rozchod 16,5 mm, najmä výrobky firiem Märklin a Trix. Pre množstvo predností si získali i u nás veľa priaznivcov. Tu už nastala zmena v tom, že výrobky sa stali takmer presnou kópiou veľkého vzoru. Rušne sa zhotovovali zo striekaného kovu, vozne z lisovaného plechu. Vhone sa zafarbovali a umiestňovali nápisy. Ako príslušenstvo sa predávali rôznorodé typy koľajníc, križovatiek, výhybiek a iného materiálu.

Nabudúce si povieme niečo o modeloch, ktoré vznikali po druhej svetovej vojne až po súčasnosť.