Indočíne a Indonézii.

Popis: Tento stále zelený strom dorastá do výšky až 10 metrov ale v plantážach sa udržiava rezom ako dvojmetrový ker. Listy sú jednoduché, kožovité s vajcovitou čepeľou s tromi alebo piatimi súbežnými žilkami. Drobné žltkavé alebo svetlozelené kvety sú v riedkych okvetiach. Plod je modročierná vajcovitá bobuľa uzatvorená v zdurenej čiaške obsahujúcej hnedé semeno. Príbuzným druhom je škorica cejlónska, pôvodom zo Srí Lanky, ktorá poskytuje kvalitnejšiu surovinu, tzv. cejlónsku škoricu. Jej zvitky sú tenké, okraje sa charakteristicky zvinujú do vnútra, čím vznikajú akési dvojtrubky.

Obsahové látky: Drogou je kôra a výhonky obsahujúce až 2 percentá silice, ďalej sacharidy, sliz, triesloviny, asi 1,3 percenta šťavelanu vápenatého, beta-sitosterol a iné.

Na čo sa používa: Používa sa pri únave a problémoch v prechode, bolestivej menštruácii, pri strate chuti k jedlu, hnačkových ochoreniach, pomočovaní, reumatizme. Výhonky sa používajú pri nachladení a horúčke. Sušená droga sa užíva v množstve 2 až 5 g denne. Pripraví sa odvar, ktorý sa pije dvakrát denne na lačno. Škorica by sa nemala užívať v tehotenstve a pri hypertenzii.

Škoricovník ako korenie: Škorica sa používa celá alebo mletá na korenenie pečiva, v cukrárstve, v konzervárenstve, pri výrobe likérov a pod. Pritom kôra škoricovníka čínskeho je hrubšia a neuzatvára sa do typických zvitkov, ale tvorí polouzavrené alebo ploché trubičky. Je tiež menej voňavá a jemná než škorica cejlónska. Nezrelé dužinaté plody škoricovníka čínskeho sa vyznačujú príjemnou vôňou, zbierajú sa a exportujú ako tzv. kassiové kvety, pretože sa môžu použiť na destiláciu škoricovej silice.