súčasným ľuďom, že nedokážu čítať dejiny. Prišla som však na to, že história je pre nich stáva prístupnejšou vtedy, ak im ju niekto podá v príbehoch, historkách, skrátka spracovanú vo forme beletrie," povedala nám autorka novučičkej publikácie s názvom Najstaršie kežmarské príbehy, Norika Baráthová.
Knižka sa na pultoch predajní objavila na sklonku minulého týždňa, pričom celú ťarchu nákladov zobralo na seba kežmarské vydavateľstvo Alter ego. Keďže vydanie útlej publikácie v žltom tvrdom obale nebolo lacným špásom, autorka dvanástich príbehov podložených skutočnými udalosťami sa vzdala svojho nároku na honorár.
"Začala som obdobím starším, ako je prvá písomná zmienka o Kežmarku. Svoj prvý príbeh som situovala do osady sv. Michala, ktorú sa pred niekoľkými rokmi podarilo lokalizovať neďaleko dnešnej železničnej stanice. V písomných prameňoch sa dochovalo, že odolala dokonca aj tatárskym vpádom," rozhovorila sa autorka. Ďalší dôležitý moment v jej literárnom počine predstavovala nemecká kolonizácia Spiša, rozvoj remesiel v Kežmarku a napokon storočná vojna mesta so susednou Levočou.
Prirodzene, už z názvu vyplýva, že nejde len o popis udalostí, ale o príbehy konkrétnych skutočných ľudí. Pre autorku je charakteristické, že si vyberala pozitívnejšie momenty zo života zvolených postáv. Medzi nimi rozpoznávame napríklad aj Romea a Júliu na spišský spôsob. Kým Romeom bol levočský senátor Koch, jeho vyvolenou sa stala dcéra kežmarského starostu Damiána. V čase nezmyselnej storočnej vojny medzi oboma mestami, pričom jablkom sváru bol spor o právo skladu, láska dvoch mladých ľudí nebola príspustná. Ale ako to už v živote býva, navzdory okolnostiam, muž prisťahoval k milovanej žene do Kežmarku. A hoci ho otec najprv vydedil, neskôr sa presťahoval aj on.
Osobitné čaro majú príbehy, v ktorých autorka popustila uzdu svojmu zmyslu pre humor. Jeden z príbehov postavila na pozdvižení, ktoré vyvolal trest za pytliactvo, ktorého sa dopustili Levočania v kežmarských vodách. Za trest museli muž a žena nahí bez šiat prejsť špalierom posmeškárov z Kežmarku až do susednej Ľubice.
Ľahké pero autorky sa prejavilo aj pri opise bojových scén. Pri jednom z obliehaní Kežmarku Levočanmi sa údajne stalo, že obrancom hradu sa minuli delové gule. Keďže mali dostatok strelného prachu, do diel začali nabíjať bochníky syra. Ostreľovanie nepriateľa bolo také účinné, že ho dokázali zahnať na ústup. Ďalšie autorkine námety však neprezradíme, aby kniha nestratila pre budúcich čitateľov na zaujímavosti.
"Prečo som sa rozhodla napísať tieto príbehy? Viacero mojích knižiek sa hojne cituje bez toho, aby sa uviedol zdroj. Stretla som sa doslova s ich vykrádaním. A dokonca aj v divadelníctve. Oprášila som preto svoje staršie veci a spracovala ich ako beletriu," tvrdí historička pracujúca v múzeu kežmarského hradu, inak autorka presne 26 knižiek.
Keďže písať začala už za bývalého režimu, zaujímali sme sa o to, či je rozdiel medzi napríklad 80-tymi rokmi a súčasnosťou. "Pred rokom 1989 nadomnou stáli vždy niekoľkí posudzovači textov, cenzori. Neustále mi prízvukovali, že o históriu nie je záujem, že treba písať súčasné veci. Spomínam si na stretnutie s nebohým Vincentom Šikulom. Keď som mu priniesla ukázať rukopis, šokoval ma otázkou, vraj si môžem sama vybrať lektora," zaspomínala si N. Baráthová, ktorá tvrdí, že dnes na rozdiel od dôb nedávno minulých, je možné vydať takmer všetko. Potrebné je však mať v rukách buď materiál so šancou na komerčný úspech, alebo v tom druhom prípade peniaze. Doktorka Baráthová nemá jedno ani druhé, ale aj tak ju číta viac ľudí, ako je náklad jej kníh.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
