"Aj my sa popálime o všetky svoje slnká a vydrží len dobrodruh..."
Niekedy si želám, aby som mala schopnosť učiť sa z cudzích chýb a ušetriť si tým zopár trpkých skúseností. Na druhej strane chápem, že ničomu, čo nezažijem na vlastnej koži, nemôžem uveriť. Po celý život je to s nami ako s malými deťmi. Ktosi starší a skúsenejší nás poúča, čo by sme mali a čo nie. My nad tým len mávneme rukou a rútime sa v ústrety ďalším životným omylom. Tak nám treba, keď sme hlúpi! Sypať si popol na hlavu (až nám zase svitne) je určite veľmi jednoduchý spôsob ako si vylízať čerstvé rany a vzbudiť v okolí súcit. O čosi zložitejšie a namáhavejšie je nájsť v tom všetkom ponaučenie. Jazyk si na horúcej polievke určite nepopálime desať krát po sebe, ale sú chyby, ku ktorým sa neustále vraciame a akoby magneticky ich priťahujeme. Možno nám tým pomyselná "ruka osudu" chce dať najavo, že v knihe života nie sú kapitoly, ktoré môžeme svojvoľne preskočiť. Je toho veľa, čo sa musíme naučiť, či sa nám to páči alebo nie. A tak si zas a znovu komplikujeme vzťahy, nechávame sa vtiahnuť do intríg a podvodov, privolávame si nočné mory a v konečnom dôsledku si uštedrujeme hojnú dávku stresu ústiaceho do totálneho fyzického a psychického kolapsu. Potom sa znovu pozbierame (ako už stokrát predtým), aby sme mohli ísť ďalej. Buď sme o čosi múdrejší a skúsenejší alebo, v tom horšom prípade, zatrpknutejší a zakomplexovanejší. Chvíľu sme hore a chvíľu zasa dole. Najviac sa mi pozdáva prirovnanie k húsenkovej dráhe v závratnej rýchlosti sa kamsi rútime, meníme nadmorskú výšku, z čoho sa nám zákonite musí zakrútiť hlava a prevrátiť žalúdok. Občas to možno niekto nezvládne, na chvíľu z dráhy zostúpi a popremýšľa o tom, čo robil. Snáď dospeje k zaujímavým záverom. Ibaže chyby neprestaneme robiť iba preto, lebo sme sa párkrát popálili. Potrebujeme sa popáliť zas a znovu, aby sme konečne pochopili, načo je to všetko dobré. Netuším, ako je niekto schopný nerobiť chyby, resp. redukovať ich množstvo na minimum. (O tom by tu mohol písať niekto podstatne starší.) Ktosi skúsený raz povedal, že ľutovať máme iba to, čo sme nespravili. Nuž, príjemne sa počúvajú takéto slová. Najmä vo chvíľach, keď nimi môžeme sami pred sebou ospravedlniť ďalší zo svojich neuvážených činov a krkolomných sprostostí, ktoré nám ani na sekundu nedajú vydýchnuť. Pravda je taká, že zajtra natiahneme ruku za ďalším doteraz nepoznaným slnkom a budeme sa za ním naťahovať dovtedy, kým sa znovu nepopálime. Berúc do úvahy skutočnosť, že človek je nepoučiteľný nezmar, dospievam k záveru, že ideme po jedinej ceste, po ktorej ísť môžeme (všetci bez rozdielu). Na jej konci by sme mali začať CHÁPAŤ. Dovtedy by bolo fajn, keby sme si aspoň prestali hádzať pod nohy polená...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
