musia deliť o jednu knihu. Nehovoriac o rodičoch, ktorí v záujme vzdelanosti svojho potomka dieťaťu učebnicu proste kúpia, alebo prefotia.
"Za učebnice zodpovedá ministerstvo školstva, ktoré však nemá dostatok finančných prostriedkov a vzhľadom na túto skutočnosť nemôže naplno pokryť požiadavky základných a stredných škôl v distribúcii učebníc," myslí si vedúci oddelenia metodiky odboru školstva Krajského úradu PaedDr. Jozef Vook, CSc.
Ako ďalej dodal, tento problém sa ťahá už roky v podstate od nežnej revolúcie. "Aj keď pracovníci ministerstva školstva každoročne plánujú zásobiť školy istým množstvom učebníc, nedarí sa im to. Preto sa študenti musia učiť z dočasných učebných textov, ktoré si rozmnožujú. Ide predovšetkým o dejepis, zemepis, či literatúru. Nehovoriac o knihách na výučbu jazykov. Ide o ústredný problém, študenti, respektíve ich rodičia musia učebnice zháňať, prefocovať," dozvedáme sa od J. Vooka, ktorý podotýka, že najväčší problém je s učebnicami cudzích jazykov. "Tých síce školy dostávajú dosť, no vzhľadom na to, že sa často menia a sú nákladné, je problém ich nahradzovať."
Nedostatok učebníc však súvisí aj s problémom ich vydávania. Ako sme sa dozvedeli, je veľký problém nájsť autora, ktorý by napríklad napísal učebnicu dejepisu. A tak sa študenti učia ešte z kníh vydaných za bývalého režimu. "Je všeobecný záujem, aby učebnice boli, kto ich však napíše a následne zaplatí ich tlač... Je niečo iné o histórii diskutovať a napísať z toho knihu," vraví vedúci metodického oddelenia.
Problém, spočívajúci v nejednotnosti názorov na históriu, zdá sa, musia znášať tí, ktorí by mali o nej dostať čo najpresnejšie informácie. A tak sa mladí ľudia musia vzdelávať z učebníc vydaných v bývalom režime, pričom niektoré kapitoly sa z učiva metodickými pokynmi vynechávajú. "Učitelia naše pokyny v podstate dodržiavajú, ale aj o tom sa dá diskutovať. Ak postavíme dvoch učiteľov dejepisu vedľa seba, každý bude prednášať ináč. Závisí od jeho presvedčenia a pohľadu na vec. Ďalšou vecou je skutočnosť, že učebnice sú písané ako celok, ak z nich vylúčime určité kapitoly, stratí sa nadväznosť."
Starosti s knihami však majú i základné školy. Po stanovení povinnej školskej dochádzky na deväť rokov nebolo na zmenu v súvislosti s učivom pripravené takmer nič. Aj keď sa po roku 1990 pre základné školy napísala učebnica pre každý predmet, stále mešká vydanie druhého dielu slovenčiny pre ôsmakov.
"Mnohé učivá sa jednoducho popresúvali, učebnice však nové vydané neboli," povedal J. Vook, ktorý vidí problém v nedostatku učebníc aj v ich kvalite.
"Každá z kníh by mala vydržať 5-6 rokov, staršie vydania tomu predpokladu vyhovovali, no nové možno vzhľadom na viazanie, či použitý materiál už po pol roku pripomínajú šalátové vydania."
Ani na Strednej priemyselnej škole stavebnej a geodetickej nemajú v súvislosti s učebnicami na ružiach ustlané. "Je to katastrofa. Čo sa týka všeobecno-vzdelávacích predmetov, tam nám chýba akurát dejepis, no oveľa horšia situácia je u odborných predmetov. Knihy sú 20 - 30-ročné, pričom na niektoré predmety učebnice nemáme vôbec. Povedal by som, že aj z toho, čím disponujeme, sa 50 percent použiť nedá. Vyučujúci získavajú informácie na rôznych seminároch, prípadne si dovážajú knihy z Čiech, kde ich kupujú za vlastné. Zvyšujú sa tým nároky na študentov, ktorí si musia všetko písať, no kresliť si každý obrázok je dosť obtiažne. Snažíme sa čo-to rozmnožiť, avšak toľko papiera, aby sme všetkých uspokojili, zas nemáme," hovorí riaditeľ SPŠ stavebnej Ing. Milan Hačko.
Podobne je na tom aj gymnázium na Poštovej ulici, kde však vzhľadom na staré zásoby učebníc nedostatok až tak nevnímajú. "Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby sme nemali učebnice spred niekoľkých rokov. Dá sa povedať, že ako-tak sme uspokojili každého, aj keď chýba dejepis, či knihy na jazyky, ktoré si študenti kupujú sami," vyjadril sa riaditeľ gymnázia Marián Ružička.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
