"Košice sú všeobecne známe ako slávna obchodná metropola celého kraja," napísal v 15. storočí dvorný historik kráľovnej Beatrice Peter Ransamus.
O storočie neskôr museli čeliť cudzej konkurencii obchodníkov i remeselníkov, aby si túto povesť naďalej udržali. Aj iné mestá a cechy spolu s Košicami hľadali spôsob, ako obstáť v konkurencii a nedovoliť preniknúť na svoje trhy. Primkli sa ku Košiciach ako k hlavnému mestu Košickej provincie, ktoré sa stalo zároveň aj metropolou východoslovenských cechov.
Prísne pravidlá
Jednotlivé cechy z provincie sa stali filiálnymi alebo priamymi "vidieckymi majstrami" košického metropolného cechu. Tým mali všetky zaručené právo spolu s ním stavať stánky na trhoch a jarmokoch na celom území východného Slovenska. Prevzali aj stanovy košických cechov. V najväčšom počte tkáčsky cech z Bardejova, Sabinova, Levoče i z poľského mesta Biecz, stolársky cech z Michaloviec, zlatnícky z Rimavskej Soboty, kováčsky z Medzeva i zo Štítnika. Všetci vedeli, že ak sa chcú udržať, musia dodržiavať cechové predpisy - artikuly - aj reguly metropolného cechu. Príklad nasledovaniahodný aj dnes, ktorý navyše rozptýli predstavu o náhodilosti v stredovekom obchode. Metropolný cech zvolával porady remesiel celej košickej provincie. Dohliadal na výrobu, ceny i mzdy. Normoval aj kontroloval výrobné postupy. V spolupráci s takzvanou krajinskou poradou plnil tiež funkciu odvolacej inštancie. Určoval, v akom počte a s akým množstvom výrobkov pôjdu jednotlivé remeslá na trhy a jarmoky. Nezhody medzi jednotlivými remeslami riešila schôdza zástupcov všetkých slobodných kráľovských miest (Pentapolis). Zaviedli opatrenia na ochranu vlastných výrobkov a trhov i proti prenikaniu cudzích a nekvalitných. Napríklad Pentapolis (5 miest) zakázal moravským klobučníkom predávať na trhoch Košickej provincie, ktorú zaplavovali lacnými klobúkmi. Im, aj poľským obchodníkom zakázali merať súkno na lakte a zahraniční kramári a krajčíri nemali povolený predaj ani na jednom trhu či jarmoku. Na každej listine bola pečať príslušného metropolného cechu.
Výrobná disciplína
Cech medzevských hámorníkov kvôli upevneniu výrobnej disciplíny vydal úpravu či nariadenie v 13 bodoch, ktorú zaznamenal aj do cechovej knihy. Podľa nej mohli začať výrobu motýk 5. marca a skončiť na Všechsvätých. Cechmajster mohol prijať kováčskeho tovariša na Turice a zase na Všechsvätých. Jeden majster smel denne vyrobiť iba 8 motýk. Keď dvaja majstri pracovali spolu, mohli ich vykovať 10, keď pracovali traja v jednej vyhni a chceli aj naďalej zostať spolu, mali povolených 12 motýk. Pre lopaty platil ten istý počet, ibaže v jeden deň nesmeli vyrábať iba lopaty. Pomocník mal povolené vyrobiť týždenne iba jednu motyku alebo škrabák, pričom škrabák nesmel vyhotoviť z vlastného železa. Presný počet stanovilo vtedajšie "nariadenie" pre dennú výrobu lemešov: buď tri domáce, alebo dve debrecínske či dva turecké. Embargo na výrobu od Všechsvätých do 5. marca platilo iba pre motyky.
Posledný bod cechovej úpravy prísne zakazoval vyrábať motyky alebo iné predmety počas dní pracovného voľna a stanovil hneď aj sankciu pre nedodržanie úpravy: "Ak sa niektorý z majstrov opováži jednať proti horeuvedeným bodom, alebo ich prekročiť, nech je bez milosti a milosrdenstva zbavený svojho majstrovstva a odstránený z cechu a ani prosenie a modlikanie nepomôže. Takýto majster musí znášať svoj trest a v tejto veci nemôže rozhodovať ani cirkevná, ani zemepanská vrchnosť, pretože v tejto veci prisluhovanie spravodlivosti prislúcha jedine úctyhodnému cechu. Majster, ktorý by chcel vystúpiť z cechu, chce, alebo musí sa dať inde na hámorskú prácu, takého nemožno zase prijať späť."
Obchodné bariéry
Dnes máme obchodný zákonník, colné predpisy, daňové kontroly, obchodnú a potravinársku inšpekciu. To všetko bolo aj v stredoveku, ibaže pod iným názvom. Obchodný zákonník - to boli stanovy, ktorých porušenie sankcionovali. Na ich dodržiavanie vyzývala obchodníkov i remeselníkov aj zemepanská vrchnosť prostredníctvom richtárov a mestských rád. Keďže je reč o kováčskom cechu a o predaji železiarskych výrobkov, mestské rady vyzývali kováčskych majstrov aj obchodníkov so železom, ktorí, ak predajú tovar mimo povolených trhov, tento im bude skonfiškovaný v prospech príslušného cechu. Obchodníkom, ktorí neboli členmi cechu, stanovy dovoľovali okovať a predať ročne iba dva sedliacke vozy a úplne zakazovali to isté, pokiaľ ide o malé vozy. Nesmeli doma predávať žiadne motyky ani iný železný tovar, iba za hranicami provincie. Pritom ten, kto predával na trhu v Miškolci, nesmel odísť do iného mesta alebo na iný trh, napríklad do Jágru pod sankciou zákonného trestu.
Cechové knihy, ktoré sa zachovali, poskytujú obraz výroby a obchodu, ktorý bol plánovaný, regulovaný a v prospech domácich.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
