Aggteleckom národnom parku, sa do Rožňavy vrátil 26-ročný Peter Szeles. Mladý jaskyniar, člen skupiny jaskyniarov Speleo Rožňava, bol niekoľko dní súčasťou záchranárskeho tímu. Spolu s ďalšími Rožňavčanmi Róbertom Borošom, Jánom Drenkom a RNDr. Jaroslavom Stankovičom,Bartolomejom Šturmannom a Ing. Ondrejom Bolačekom majú veľkú zásluhu na štvrtkovom vyslobodení maďarského potápača, ktorý uviazol v jaskyni už v sobotu.
"Mojim prvým želaním bola cesta domov, vaňa s teplou vodou a spánok," prezradil P. Szeles, ktorý Gemerskému denníku telefonicky podával čerstvé správy po každom výstupe z jaskyne. Po množstvách hodín v jej útrobách prichádzal minimálny spánok. "V prvých dňoch vládol mierny chaos a napätie. Každý pomáhal, ako vedel. Stále sa však nevedelo, kde sa presne potápač nachádza. Záchranárov pribúdalo, prichádzali ďalší Slováci, Česi a Maďari. Keď ho potápač László Czakó našiel, všetkým nám spadol kameň zo srdca".
Prvý skúšobný odstrel skaly, oddeľujúcej "uväzneného" potápača od jaskyniarov uskutočnili Rožňavčania v pondelok. Od chvíle jeho objavenia už pracovali Slováci s Čechmi nepretržite. Ich úlohou bolo rozšíriť pol centimetrovú puklinu v skalnej stene, cez ktorú k 27-ročnému Zsoltovi Szilágyimu prúdil vzduch a cez ktorú komunikoval so záchranármi. Rožňavčania dorazili k jaskyni v pondelok. Pozíciu jaskyniarov-tlmočníkov vystriedala namáhavá práca v podzemí s cieľom preraziť stenu s neznámou hrúbkou a vyslobodiť potápača.
Okrem záchranárov, ktorí sa striedali, sa postupne zvyšoval aj počet novinárov. Kým v pondelok mali voľný prístup takmer k vchodu do jaskyne, od utorka ich od záchranárov delila ochranná páska. Ich "hlad" po informáciách a exkluzívnych záberoch totiž miestami obmedzoval prácu jaskyniarov. "Bolo ich tam veľmi veľa a našli sa medzi nimi aj takí, ktorí sa tam stravovali na úkor záchranárov". P. Szeles vyzdvihol organizáciu a materiálne zabezpečenie tímu. Zo začiatku pracovali Rožňavčania s vlastnými pomôckami. Promptné dodanie vŕtačiek, či iných nástrojov však nebolo problémom ani v jednej chvíli. "Nepochyboval som o tom, že odvádzame svoju prácu správne a už vôbec nie o tom, že ho odtiaľ vytiahneme. Mali sme totiž len dve možnosti. Buď ho von dostaneme cez vodu, alebo cez vyrazenú štôlňu. Z. Szilágyi však do vody ísť nechcel, hoci ho jaskyniari presviedčali. Udržiavali ho v dobrom psychickom stave. Len raz sa stalo, že sa im desať minút neozýval. Vtedy zavládla panika a strach. Potom však netrpezlivo zakričal, aby sme radšej pracovali, že chce ísť von suchou cestou".
Psychika mladého potápača bola po dňoch samoty v tme jaskyne vystavená veľkému tlaku. Záchranári sa nevzdávali a stenu sekali bez prestávky až kým nevyťažili naprieč 11-metrovou skalou štôlňu. Transport Z. Szilágyiho trval približne hodinu. "Všetci sme pocítili obrovskú radosť. Mal veľmi veľké šťastie. Málokedy sa totiž stáva, že takáto akcia skončí vyslobodením živého človeka," uvažoval P. Szeles, ktorého záľubu v horolezectve vystriedalo jaskyniarstvo v jeho 20. rokoch. Najväčšia záchranná akcia v Maďarsku bola zároveň jeho prvou. Nadobudol množstvo skúsenosti, ale aj priateľstiev. "Do podobnej situácie sa môže dostať ktorýkoľvek z nás. Dodržiavali sme presný harmonogram záchranných postupov. Nešlo o prestíž ale o snahu vyslobodiť živého človeka".
P. Szeles vyzdvihol zásadu, podľa ktorej je na záchrannej akcii potrebná prítomnosť riadiacej osoby, koordinujúcej činnosť jaskyniarov. Maďarsko má profesionálny tím. Jaskyniarska záchranná služba na Slovensku zanikla koncom 80. rokov po približne desaťročnej činnosti. Fungovala na dobrovoľnej báze s regionálnymi centrami v Liptovskom Mikuláši a v Rožňave. V prípade potreby ju v súčasnosti nahrádzajú požiarnici. Jaskyniari totiž nemajú vybudovanú organizačnú štruktúru. "Nevyhnutnosťou k práci v záchrannej akcii sú však skúsenosti, prax, špecifický prístup a znalosti samotných jaskyniarov," dodal P. Szeles.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
