život počas predchádzajúceho režimu? Odpoveď na túto otázku zrejme nepozná nik. Aby sa nezabudlo na odkaz doby, pripomenieme si ju skutočným príbehom, ktorý nám rozpovedala Anna Brejková z Kežmarku.
Nikdy nehovoril o emigrácii
Všetko podstatné sa odohralo v roku 1980. Jej syn Ondrej mal vtedy 23 rokov. Pracoval a žil podobne ako jeho rovesníci. Nič nenasvedčovalo tomu, že by chcel opustiť republiku. Aspoň nikdy o tom nehovoril. Mal drobné konflikty so svojím otcom, ale ktorý mladý muž ich nemal. Možno sa v ňom kopila nespravodlivosť, ktorou bol vtedajší systém doslova nasiaknutý, najmä k tým šikovnejším a ambicióznejším. Za spúšťací moment sa v jeho prípade označuje dopravná nehoda, do ktorej sa zamotal dva dni predtým, ako odišiel z Kežmarku.
"Pri kolízii bol jeden z jej účastníkov zranený a jeho rodina nám hrozila, že mu syn bude musieť zaplatiť mastné odškodné. Možno práve preto sa spoločne s ďalšími dvoma priateľmi rozhodol emigrovať. Preplávať hraničnú rieku Moravu, za ktorou sa nachádza Rakúsko, sa rozhodli v nedeľu 7. júna. Odvtedy, až do 23. augusta, kedy sa definitívne potvrdila informácia že pokus o útek neprežil, sa pre nás začalo peklo," začala svoje rozprávanie pani Brejková.
Ani ŠTB nemala istotu
Dva dni po synovom odchode z domu ju po prvýkrát oslovili "civilisti" zo štátnej bezpečnosti. Pýtali sa na všetko a chodili za ňou i za manželom zas a znova. Z ich otázok vydedukovala, že nemajú presné informácie o tom, kde sa jej syn nachádza. A veru ani nemali. Dokonca jej ukázali aj výstrižok z rakúskych novín, podľa ktorého jeden z utečencov bol pri prekračovaní hranice zastrelený, ale ďalšiemu sa podľa neho podarilo ujsť. Zo správy vyplynulo, že utečenca sprevádzal pes a toho si predsa zobral so sebou jej Ondrej. Až oveľa neskôr sa dozvedela, že vycvičeného vlčiaka sa vo vlnách Moravy za kožuch nedržal jej syn ale ďalší z utekajúcich mládencov, ktorému sa ako jedinému podarilo prežiť. Život mu zachránila skutočnosť, že vtedajší pohraničníci údajne nikdy nestrieľali na cvičených psov. Ich život si vraj cenili podstatne vyššie, ako životy nešťastníkov pokúšajúcich sa emigrovať z vlasti.
"Keďže som vtedy robila u spojov, volala som na poštové úrady v miestach, kde sa mohol syn naposledy nachádzať. Úradnícky mi povedali, že pohraničníci štvali chlapcov ako zver. Že obloha bola od svetlíc jasná ako cez deň, že sa strieľalo a že rieka bola plná člnov s vojakmi. Musela som sa poriadne premáhať, aby som sa nezrútila," rozpomenula sa na pocity spred dvoch desaťročí žena, ktorá sa krutú pravdu dozvedela až po viac ako 40 dňoch od okamihu, ako jej syn odišiel z domu. Informácia z viedenského inštitútu súdneho lekárstva bola strohá. Ondrej Brejka sa podľa nej mal utopiť v rieke Morave pri pokuse o nelegálne prekročenie štátnej hranice. "Dnes už mi zrejme nikto nepovie, či sa naozaj utopil, alebo či ho zastrelili. Syna mi to však už nevráti," poplače si pani Brejková aj dnes.
Cynizmus najhrubšieho zrna
Hoci až do tohoto okamihu pevne dúfala, že ten jeden z trojice, ktorý sa zachránil a dnes žije aj s rodinou v Austrálii je jej syn, séria sklamaní sa poznaním krutej pravdy neskončila. Začala sa totiž "hra" o telo nebohého. Jeho pozostatky si totiž mala ísť spoločne so svojimi najbližšími prevziať do Viedne. Mala, ale neprevzala. Ďalší z jej synov nedostal víza. Dôvod vraj mu emigroval brat! Ani manžel nedostal povolenie vycestovať. Zabudol totiž odovzdať vojenskú knižku a okresnej vojenskej správe. Pani Brejková sa teda vybrala do Viedne sama. Keďže sa zdržala, čakalo ju ďalšie sklamanie. V to isté ráno, ako dorazila do hlavného mesta, pochovali jej syna v miestach, kde ho na pohraničí vyplavila rieka.
"Bol to hrubý cynizmus. Verím, že v tom mali prsty naši eštébáci. Všetci totiž museli vedieť, že si idem po syna a predsa ho dali narýchlo do zeme. Keď som sa pýtala, kedy bude možná exhumácia, dozvedela som sa, že najskôr o pol roka. Klamali. Sedem rokov trvalo, kým sa druhému môjmu synovi podarilo previezť cez hranice do Rakúska aspoň náhrobný kameň. My s manželom sme sa tam dostali až v decembri 1989 po uvoľnení politického napätia. Ponáhľali sme sa ako nikdy predtým. Báli sme sa totiž, že sa život vráti do pôvodných koľají a že synov hrob už nikdy neuvidíme," uviedla ďalej A. Brejková, ktorá sa napriek skončeniu studenej vojny stále nedostala k dôstojnému pochovaniu pozostatkov svojho syna.
O krok bližšie k domovu
Teraz však k tomu má bližšie, ako kedykoľvek predtým. O Ondreja Brejku sa začalo zaujímať Svetové združenie bývalých československých politických väzňov, ktoré zorganizovalo zbierku na prenesenie jeho pozostatkov do vlasti. Lenže keďže tento šľachetný zámer chce spojiť s vybudovaním pamätníka obetiam invázie vojsk Varšavskej zmluvy v Poprade, rozpočet akcie je takmer nenaplniteľný. Kalkuluje s vyzbieraním 30 tisíc rakúskych šilingov a 20 tisíc korún.
"Nech už to dopadne akokoľvek, počas uplynulých 22 rokov sme si vytrpeli svoje," tvrdí žena s podlomeným zdravím, ktorá len vďaka zhovievavosti svojho šéfa a vlastnej pracovitosti neprišla o robotu. Horšie už pochodila jej dcéra. Tá mala v osobných materiáloch jasne zaznamenané, že jej brat emigroval. To, že sa cez hranicu nedostal živý, už žiadneho "kádrováka" nezaujímalo. Dievčina sa túžila stať učiteľkou. Napokon musela zobrať čo sa ponúkalo, vyštudovala strednú poľnohospodársku školu a teraz je bez práce. "Takto sa to s nami vezie po celý náš život," rozplakala sa jej mama, ktorá vďaka predčasnému koncu svojho syna vie o živote oveľa viac, ako mnohí z nás.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
