cez ktoré pretekala, muselo byť veľké.
Bolo príjemné jesenné popoludnie a pri veľkej rieke vo veľkom meste sa prechádzal človek. V porovnaní s mestom a riekou bol malý. A malý bol aj preto, lebo pochádzal z malého kraja. Iba sa tak prechádzal a pozeral na hladinu. Slnečné lúče sa pohrávali s kvapkami vody, ktoré sa podobali na tisíce žiarivých diamantov. Človek stál na brehu a bol šťastný. Mal more slnečných diamantov, belasé nebo nad hlavou a v srdci obraz milujúceho človeka. Bol šťastný a spokojný. A nanešťastie si neuvedomoval, ako ľahko o to všetko môže prísť.
Netrvalo dlho a malý človek sa vo veľkom meste stratil. Zabudol odkiaľ prišiel a zabudol aj na to, kým bol. Osud chcel, aby sa znovu stretol s riekou. Tento krát bola tmavá a desivá. Do kostí sa zahrýzala zima a voda v rieke tajomne hučala. Hustá tma bránila vo výhľade, všetko sa v nej strácalo. Strácal sa aj zmysel. Človek stál bezducho na brehu a nevedel, čo tu vlastne robí. Z pocitu šťastia mu nič neostalo. V jeho vnútri sa kuli plány na bezduchý útek pred sebou samým. Nič ho nezaujímalo, nič nevedelo rozmraziť tajomnú ľadovú clonu, ktorou ho ktosi obalil. Upäl sa na nesprávnych ľudí, dôveroval pretvárkam a keďže nevedel, ako to vo veľkom svete chodí, nechal sa pohltiť. V hĺbke duše našťastie cítil, že nejde po správnej ceste.
Človek o ktorom píšem je malý. Ale aj malí ľudia môžu mať veľké šťastie. V poslednej chvíli, tesne pred tým, akoby bolo veľké mesto malého človeka navždy pohltilo, sa ľadová clona začala topiť. Do jeho tela sa vrátili pocity. Jedny mu čosi vyčítali, druhé varovali pred koncom, ktorý sa nezadržateľne blížil. Človek zrazu otvoril oči a uvedomil si, že ich mal celú dobu zatvorené. Rozbehol sa k rieke v nádeji, že ešte nie je všetko stratené. Veľká rieka bola pokojná, no slnko takmer nesvietilo. Jeho slabé lúče bezradne bojovali s nepreniknuteľnou hmlou. Na hladine netancovali slnečné diamanty, ale človek cítil, že sa mu čosi predsa len podarilo zachrániť. Pozrel sa hlboko do seba a spod nánosu špiny vyhrabal toho, kým kedysi bol.
V tej chvíli sa slnku podarilo roztrhnúť záclonu hmly. Ostré lúče sa jemne dotkli hladiny a na jej povrchu sa bojazlivo objavili záblesky nádeje. Nič už nebolo také krásne ako predtým. Ale niečo tu predsa ostalo a človek vedel, že si to musí vážiť a vedel aj to, že všetko môže byť ešte tisíckrát krajšie. Len sa nesmie znovu stratiť... sebe samému.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
