ako sám vraví, celý svet. Okrem tejto vášni je známy aj ako horolezec, vedec, fotograf, spisovateľ a organizátor rôznych expedícií. Svoje zážitky publikoval buď ako autor alebo ako spoluautor v tridsiatke kníh. Nezabudnuteľná je jeho úloha vedúceho I. československej expedície na Mount Everest v roku 1984. Táto téma je však jednou z mála, o ktorej už F. Kele nechce veľa hovoriť, aj z ohľadu na tragické úmrtie Jozefa Psotku. Ale ochotne sa s nami podelil s ďalšími zážitkami z ciest, aj so svojou filozofiou, ktorá veľmi pripomína životný postoj legendárneho tandemu českých cestovateľov Zikmunda a Hanzelku.
Začali sme Slovenskom. Aké resty ešte svetobežník F. Kele vo svojej domovine má?
"Všetky moje cesty začínajú doma a doma aj končia. Cítim sa národným cestovateľom. Samozrejme, že Slovensko som precestoval tiež. Sú tu regióny, ktoré poznám veľmi dobre, ale sú aj miesta, ktoré nemám tak dobre zmapované. Napríklad Spiš, a pritom môj otec je rodák zo Spiša. Poznám ho oveľa menej, ako niektoré oblasti Venezuely. Skôr som bol tiež v Karmante, ako v Košiciach. Až keď som sa vrátil v roku 1971 z Nepálu, bol som pozvaný do Košíc na besedu. Ale veľmi rád som objavoval vrchy. Niekoľkokrát mám prejdené Karpaty a Tatry. Ak sa mi bude fyzicky dariť, opäť sa budem venovať spoznávaniu Slovenska."
V posledných rokoch sa venujete objavovaniu našich rodákov. Veľmi známa je vaša cesta po stopách Milana R. Štefánika.
"Objavoval som Madagaskar, hrob Mórica Beňovského. Minulý rok uplynulo 140. výročie od narodenia Martina Kukučína. Na ceste do Antarktídy som navštívil chorvátske miesta pobytu tohto spisovateľa a musím povedať, že som sa mu venoval podstatne viac ako náš prezident pri návšteve tejto krajiny. Mám ešte 17 veľkých cestovateľských cieľov, ale nechcem ich prezrádzať, aby sa ľudia nerozbehli do sveta s mojou myšlienkou. Je totiž krásne, keď ideš na dovolenku a podelíš sa so svojimi zážitkami s rodinou, ale cestovateľ v takej kategórií, o ktorej hovoríme, si to nemôže nechať pre seba, a musí sa s tým podeliť so širokou verejnosťou a musí mať cieľ. Ten po ceste musí spracovať v nejakej forme. Napríklad nafilmovať, podeliť sa so zážitkami na besedách, alebo publikovať. Mojou doménou sú knihy."
Zvláštnou formou cestovania je expedícia. Ako expedíciu charakterizujete vy?
"Je to úplne jasné pri veľkých horolezeckých expedíciach. Všetky podujatia Ivana Gálfyho boli typické expedície. Ja som tiež mnohé organizoval. Ale niektorí sa snažia slovo expedícia sprofanovať. Nazvú všetky cesty týmto názvom, ale nie je to tak. Musí to byť niečo, čo je nezvyčajné, ťažké a namáhavé. Nesmie to byť miesto, kde sa dostanem vlakom a ubytujem sa v Hiltone."
Kto pokračuje vo vašich cestovateľských šlapajách?
"Mám veľmi rád Laca Gulika. Jeho cesty a ciele sú prekrásne. Je hodný nosiť meno cestovateľ. I keď on mi sám skromne povedal, že sa necíti cestovateľom, ale fotografom. Pritom jeho cesta - tisíc kilometrov prejsť povodím pralesa Marbelano, to je svetový výkon. Ďalším typickým slovenským cestovateľom je Peter Valušiak."
Nemôžte aspoň načrtnúť vašich nasledujúcich 17 cestovateľských cieľov?
"Posledné roky nehovorím o svojich plánoch. V minulosti som to robil veľmi rád, lebo na mňa to pôsobilo tak, že niekde na rohu som povedal, že idem do Tibetu a potom som si uvedomil. Bože, veď ja som to už niekomu sľúbil, tak tam musím ísť. Bol to pre mňa autogénny tréning. Ten sľub ma gniavil, až kým som ho nesplnil. Teraz to nehovorím práve preto, aby som nebol nikomu zaviazaný, že tam musím ísť. Ale predsa len sa nechcem úplne vyzuť z vašej otázky, tak vám poviem, že ma veľmi zaujalo Chile. Už som tam samozrejme bol, ale čím viac viem, tým viac zisťujem, že toho viem málo. To ma motivuje. Chcel by som navštíviť oblasť Namíbie a tiež Robinsonov ostrov, ten patrí Chile."
Ale nie snáď na taký dlhý čas, ako Robinson?
"Prečo nie, rád by som. Ak nájdem sponzora a moja manželka tam pôjde so mnou ako Piatok, veľmi rád. Potom mám jeden nevedecký motív, ktorým ma hecuje môj vnuk, a to cesta do Tibetu. Tak asi pôjdem opätovne aj s vnukom do Tibetu. Keďže spolupracujem aj s cestovkami, tak jedna ma požiadala, aby som im urobil projekt cesty okolo sveta. Podmienka bola, že sa nesmiem pozerať na cenu."
Koľko asi stojí taká cesta okolo sveta?
"Podľa ich kritérií, keďže treba chartrové lety helikoptérou, želajú si rôzne pohľady na svetové monumenty, tak taká môže stáť milión a trištvrte na osobu za 55 dní. Ja na ňu nemám, ale mal by som ísť s nimi ako sprievodca."
Pochodili ste celý svet a určite ste všade ochutnali niečo z kuchyne jednotlivých krajín. Ktoré gastronomické lahôdky považujete za najzvláštnejšie?
"Ja som bol na cestách vždy ten, ktorého narafičili na nepopulárne a zvláštne jedlo. Napríklad v Nepále pod Annapurnou nás prijal sedliak, ktorý vytiahol pred nami teliatko z kravičky a potom pokračoval s tými istými neumytými rukami v príprave akýchsi tvarohových guličiek. Samozrejme nám ich ponúkol. Jediný, kto to zjedol, som bol ja, ostatní sa nenápadne vytratili. Ja som ho ale uraziť nemohol. Ale čo ma skutočne očarilo, to bol gastronomicky zážitok zo Singapuru. V starej štvrti mesta, kde sa prezentujú všetky ázijské kuchyne. Tam bola ochutnávka všetkého, čo miestni kuchári pripravili. Za veľmi zvláštne a dobré považujem mäso špeciálnych hadov škrtičov, ktoré chovajú na farmách a pripravujú ich na spôsob viedenského rezňa. Klasicky to vypražia v trojobale. Doma to už veľmi nepropagujem a nenútim rodinu, aby mi to pripravovali i keď je to pre mňa jedna z najväčších lahôdok, akú som jedol. Ale čomu som sa vždy na cestách vyhýbal, pretože jesť som to vôbec nemohol, tak to sú vyprážané kobylky. Vraj to chutí ako čipsy, a tí čo to ochutnali, tvrdia, že je to veľmi chutné, ale nikdy som sa neodvážil dať si takúto špecialitu do úst."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
