strategicko-taktickej idiocie pravice sú na rokovanie parlamentu pripravené až dva návrhy na pomerne významné zmeny ZP. Jeden predkladá skupina SDKÚ, KDH, OKS, SMK, druhý sólovo Demokratická strana (ktorej poslanci sú stále členmi klubu SDK, čiže tento klub sám predkladá až dve novely - sú títo ľudia normálni??).
Politické korenie kauzy tým však nie je vyčerpané. Zákonník práce bol schválený začiatkom leta 2001 vo veľkom "Magvašiho" balíku spolu so zákonmi o štátnej a verejnej službe. A to iba deň predtým, ako došlo ku skoro fatálnej roztržke s SMK v reforme verejnej správy kvôli schváleniu 8 VÚC. Základným znakom prijímania bol teda zbesilý kvalt, keďže všetko sa už ponáhľalo na dovolenky. Predkladateľ Magvaši však ešte týždeň pred hlasovaním vyzeral veľmi skormútene; bolo nejasné, či triáda jeho pracovných zákonov získa čo len najtesnejšiu väčšinu. Šťastie sa na Magvašiho usmialo až ráno pred hlasovaním v podobe Vojtecha Tkáča, ktorý s ním zašiel na kávičku (podľa vlastných slov) a behom polhodinky dohodli podporu klubu HZDS... A potom prišiel zázrak: Zákon získal obdivuhodných 100 hlasov, keď zaň zrazu hlasovala nielen opozícia, ale aj dovtedy strečkujúca koaličná pravica. Nikto nevie prečo, vysvetlenie je iba jedno - fascinovala ich odbornosť Tkáča. To je, samozrejme, irónia cez slzy.
Dlhý predslov je politicky dôležitý preto, lebo dnes všetci pravicoví "korektori", počnúc napr. Miklošom a končiac trebárs zamestnávateľmi, tvrdia, že oni nedostatky ZP jednoducho PREHLIADLI. Teda s výnimkou Kaníka, ktorý sa spravodlivo mláti do pŕs, že poslanci DS hlasovali proti. No dobre - tí ostatní by ale mohli vysvetliť, čo za zatmenie ich postihlo, keď pred vstupom Tkáča boli rozhodnutí ZP odmietnuť. Nech mali pohnútky akékoľvek, zdôvodnenie, že si hlúposti v zákone nevšimli, ich diskvalifikuje väčšmi než čokoľvek iného.
Nezmysly, ktoré vpašoval do slovenského pracovného práva Magvaši, podnecovaný odborármi, sú pritom vskutku donebavolajúce. A je hrubo zavádzajúcou polopravdou tvrdenie, že akosi plošne to predpisujú smernice EÚ. Treba vždy hovoriť konkrétne - niečo predpisujú, niečo vôbec. Tak napríklad ani v socialistickej EÚ nepočuli o POVINNOSTI zamestnanca nahlásiť zamestnávateľovi, že pracuje na nejaký úväzok ešte v inej firme. A to preto, aby sa odsledoval celkový čas strávený v práci - teda aby nepracoval priveľa.
Faktom je, že v EÚ existuje isté obmedzenie pracovného týždňa na 48 hodín. Ale s veľkými výnimkami, ktoré sa vzťahujú na celé krajiny - napr. Veľká Británia, i celé profesie - napr. učitelia, lekári. Isteže, aj keby sa to týkalo iba jedinej profesie a jedinej krajiny, i tak ide o zásah neospravedlniteľný. Pre Slovensko by však malo stačiť, že smernica v EÚ existuje, ale ak chcete, môžete pracovať aj na ôsmich miestach, nikto vás nekontroluje.
Zámer poslancov oslabiť, resp. ovešať výnimkami túto reštrikciu je teda absolútne správny. Jednak z praktického hľadiska, veď už tisíce ľudí a desiatky profesií kričia, že by museli podarený zákon obchádzať. Dôležitejší je však princíp: Kde sa berie v Magvašim, pomätených odborároch a v štáte tá bezhraničná drzosť, predpisovať slobodným ľuďom, koľko majú robiť?? Boj o tento paragraf ZP je zápasom o CHARAKTER ŠTÁTU: Chceme žiť v slobodnej krajine, alebo takej, kde budú Magvaši a Saktor určovať naše životy?? Tzv. odborárske práva prelamujú základné občianske slobody. Mimochodom, ide o systémovo ten istý prvok, ako zákaz nedeľného predaja.
Nonsensom číslo dva, ktorý sa musí vynulovať, je zrušenie dohôd o pracovnej činnosti. Aj toto je o charaktere štátu. Magvaši "argumentuje" tým, že ľudí, zarábajúcich si týmto spôsobom, zamestnávatelia vykorisťovali, nemali vraj žiadne "práva" - odvody, gastrolístky a pod. Ale čo je štát do toho, ak sa dvaja slobodne dohodnú na tejto forme?! Prečo by mal existovať iba jediný typ zamestnaneckého pomeru? Nevraviac o obrovských problémoch, ktoré vznikajú s flexibilitou pracovného trhu. Neznesiteľné náklady na pracovnú silu sú najväčším zdrojom vysokej nezamestnanosti; firmy radšej neprijmú nikoho a riešia nárazové záťaže inak, než by mali odvádzať horibilné odvody a vyplácať odstupné.
Tretia blbosť, ktorú si zrazu všimla pravica, sú tzv. zamestnanecké rady. Podľa Magvašiho by všade, kde sa neuchytili odbory, mala vzniknúť povinne akási náhražka. Toto škoda komentovať, to sa dá iba opľuť a zrušiť. Je fajn, že aspoň dodatočne, tesne pred vstupom zákona do platnosti, sa naša slávna pravica zobudila. Ale to, že spala, ked sa toto svinstvo prijímalo, ba dokonca zaň hlasovala, je veľkým otáznikom nad zmyslom jej pôsobenia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
