PhDr. Klaudia Buganová, etnografka Vsl. múzea v Košiciach
Nadväzuje na tradície habánskej keramiky. Od Habánov sa postupne naučili zhotovovať keramiku aj domáci slovenskí džbánkari. Aj keď žili Habáni v pevne uzavretých spoločenstvách, prichádzali do styku so svojím okolím. Postupne sa naučili reč a keď u nich nastal prechod k súkromnému hospodáreniu, otvorili sa okolitému svetu. Zbližovali sa s prostredím a uzatvárali sobáše s nehabánmi. Manželské zväzky s domácim obyvateľstvom spôsobili, že preberali zvyky, náboženstvo, jazyk.
Postupne zasväcovali do tajov svojho remesla aj rodinných príslušníkov, svojich tovarišov a učňov. Sami sa prispôsobili domácemu vkusu, snažili sa preberať nové výzdobné prvky a dekóry. Boli dobrými pozorovateľmi a správne vybadali, čo sa páči Slovákom. Prebrali napr. nové usporiadanie výzdobných motívov, keď ich ukladali nad seba do pásov, presne tak, ako to videli na slovenských ľudových výšivkách. Začali vyrábať aj nové typy džbánov, podľa čoho ich ľud všeobecne nazýval džbánkari. Kým prv sa fajansová výroba orientovala na šľachtu a bohaté meštianstvo, postupne sa koncom 18. storočia začína meniť odberateľ aj sortiment. Džbánky si kupujú čoraz viac aj bohatí gazdovia, aby si z nich vypili víno, či vodu. Ak si chceli uhasiť smäd pivom, mohli si vybrať nový typ džbánu, tzv. debnený, ktorý mal výlevku pyštek. Do módy prišli aj nádoby s uchom a úzkym hrdlom nazývané čepáky a tiež sa objavili čutory, ktoré mali predtým iba drevenú podobu. Na trhoch sa dobre predávali aj drobné úžitkové a dekoratívne predmety. Ženy rady kupovali pekne zdobené džbány, s ktorými chodievali posväcovať na jar oziminy, na odbyt najmä na púťach zase išli rôzne sväteničky, sošky a obrázky svätých. Pribudli aj také netradičné predmety ako kalamáre, hríbiky na štopkanie, soľničky, cukorničky. Džbankárski majstri dobre vedeli, že bohatšie dedinské obyvateľstvo si žiada aj reprezentatívnejšie kusy. Svoje výrobky ponúkali remeselníkom rozličných profesií. Títo si objednávali tzv. majstrovské džbánky s vlastným menom a typickými atribútmi svojho remesla. Novoty sa netýkali len tvarov, ale aj techniky. Začala sa používať nová purpurová farba, ktorú používala známa holičská manufaktúra. Dielne pracovali v Dechticiach, Sobotišti, Veľkých Levároch, postupne začiatkom 19. storočia vznikali aj nové strediská v Stupave, Malackách a neskôr v Modre. Tieto dielne označovali svoje výrobky značkami, podľa ktorých môžeme určovať pôvod aj lokalitu. Najjednoduchšie je to v prípade, keď je značkou celé meno majstra, strediska výroby, konkrétnej dielne, spojené s datovaním. Avšak nie je to pravidlom a mnohokrát je potrebné lúštiť ryté alebo maľované iniciály. Hrnčiari pracovali v dielňach, ktoré sa volali verštaty. V jednom objekte bývali aj pracovali. Dielňa bola obyčajne vedľa kuchyne. Musel v nej byť murovaný sporák, kruhy na vytáčanie, stôl na miesenie hliny a police, na ktoré sa ukladali formy aj riad. Džbankári mali ešte jeden domček, kde veľké miesto zaberala samotná pec na vypaľovanie, mnoho políc, kam sa ukladali vypálené nádoby, aby dobre uschli. Potom sa ešte museli polievať a maľovať. Táto práca bola určená ženám. Tovariši pomáhali majstrovi drviť a mlieť farby na kamenných žarnovoch, osievať hlinu, vyberať riad z pece. Za túto prácu dostávali týždennú mzdu. Učni sa starali o udržiavanie ohňa, pílili v kôlni drevo, zametali, chystali náradie a všade udržiavali čistotu a poriadok. Pracovali zadarmo, bez nároku na odmenu.
Džbankárske remeslo sa častokrát dedilo po niekoľko generácií. Jedným z najznámejších keramikárov bol národný umelec Ferdiš Kostka, ktorý dostal tento titul ako prvý z neprofesionálnych tvorcov v roku 1946. Vyučil sa v dielni svojho otca a čoskoro sa vypracoval na samostatného majstra. Bol zručný, nadaný, obdarený umeleckým citom a výbornými pozorovacími schopnosťami. Pracovníci múzea už v roku 1932 zakúpili priamo od neho figurálne plastiky. Zaiste rozpoznali už vtedy, že ide o pozoruhodný talent, ktorý nemal obdobu na Slovensku, ani v okolitých krajinách. Z bohatej ponuky získali celkom 8 kusov sôch a bol to vynikajúci výber. Prevažne sa jedná o sochy svätcov alebo nábožensky ladených motívov, do ktorých vložil autor nielen svoj majstrovský fortieľ, ale odráža sa na nich aj vrúcny cit veriaceho človeka. Jemne a poeticky pôsobí napríklad plastika mladučkého dievčaťa, ktoré sa modlí pod krížom alebo postavička veselého harmonikára, ktorý si vyhráva pod Božou mukou. Pôvabne sú modelované farebné sošky sv. Sebastiána, sv. Jána Nepomuckého a sv. Floriána, ktorý bol aj patrónom habánskych hrnčiarov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
