na ktorej je znázornená jazda na neosedlanom koni - voltíž. Najväčší rozkvet dosiahol cirkus v starom Ríme. Pôvodný cirkus tvorila predĺžená dráha pre konské preteky alebo jazdy koní s vozmi. Bolo to tzv. ludes circenses - cirkusové hry. Najstaršie a najväčšie zariadenie takého štýlu bolo v údolí medzi Aventínom a Palatinom, zvané Circus Maximus, zväčšený za Julia Caesara. Cirkus pozostával z arény, ktorá na obidvoch koncoch mala polkruhovitá tvar a zo všetkých strán bola obklopená zvýšenými miestami, vyhradenými pre divákov. Až do doby cisára Nera bola medzi hľadiskom a javiskom tri metre široká - bezpečnostná priekopa. V súčasnosti je to ochranný mantinel v manéži. Pri užších stranách arény boli pod hľadiskom kôlne pre kone i šelmy, ale aj miesta pre vozy. Nad nimi miesto pre cisársku lóžu a najvyšších úradníkov. Uprostred arény stál nízky múr - spina, čiže chrbtica. Na nej boli najskôr miesta pre kontrolu závodov v behu a jazde; neskôr na ne postavili sochy. Aréna tohto cirkusu bola 640 metrov dlhá a 130 m široká. Po rozšírení od čias Odmiciánových pojal cirkus až 250 tisíc ľudí a vo svojej poslednej, najväčšej fáze - od 4. storočia n. l. - dokonca až 285 tisíc divákov. Podľa vzoru Maxima vznikali potom menšie cirkusy. V posledných storočiach staroveku boli už využívané najmä na loptové hry. Rímske hippodrómy a ich závody trig, ovplyvnili náplň programov aj neskorších cirkusov. Neskoršie stredoveké produkcie potulných cirkusantov majú svoj pôvod v hispánskych slávnostiach, na ktorých predstavovali umelci výkony, produkcie i atrakcie zo všetkých odborov umenia. Boli to aj slávne "Morisky" z doby Maurov, v ktorých sa hľadajú prvopočiatky aj klasického baletu. Obľuba predstavení s cvičenými koňmi si vynútila najmä v 18. a 19. storočí zaradenie ich drezúry cielene a v čo najväčšom množstve prezentovaní tohto umenia. Hlavná časť programu bola totiž venovaná krasojazde tanečníc, pas de deux, rímskej jazde, skokom cez prekážky, atrakciám cvičeného Pegasa, voltíži a pretekom na koňoch.
Na veľké cesty za divákmi - niekedy dokonca až za moria či oceány sa vydávajú cirkusoví umelci až v novoveku. Giuseppe Chiarini, potomok slávnej talianskej rodiny, ktorej členovia už v roku 1580 vystupovali na trhu v Saint-Laurente ako tanečníci na povraze a bábkari, rozhoduje sa pre cestu svojho cirkusu do Japonska. Rodina potulných akrobatov a žonglérov Witzmanovcov opúšťa Čechy už v časoch husitskej vojny a uchyľuje sa Škandinávii.
Autor: jn
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
