tvrdou strelou. S koženým čudom začínal v žiackom družstve Vole, kde zotrval len krátko, keďže si ho všimli funkcionári michalovského Slovana. Po niekoľkých rokovaniach tam prestúpil a pri Laborci pôsobil až do osemnástich rokov. Ešte ako neplnoletý dostal príležitosť v Amužstve, kde sa rýchlo udomácnil a patril k oporám. Pri pohľade na jeho šikovnosť si fanúšikovia šepkali: Kto je ten hráč na ľavom krídle? Pred dovŕšením dvadsiatky narukoval, pričom východniari odchádzali predovšetkým do južných Čiech. Aj za riekou Moravou vedeli o jeho kvalitách, zelenú rovnošatu si prvýkrát obliekol v Jindřichovom Hradci, kde sa zišli talenty. Robil sa výber pre vojenské kluby. Viliama si vyhliadol Dom armády České Budějovice, v ktorom odohral dve sezóny. Po skončení prezenčnej služby sa vrátil do Vole, účastníka krajskej súťaže. Vtedajšie mužstvo porazilo aj celky s lepšími podmienkami a tradíciou. Týkalo sa to aj rezervy Tatrana Humenné, ktorá patrila k favoritom. Voľanskí chlapci si pred vzájomným zápasom povedali, že nemajú čo stratiť. Sebadôvera sa im vyplatila, keď pod Vihorlatom zvíťazili 4:1. Popik bol autorom troch gólov. Jeho strelecké schopnosti a výkon boli dôvodom záujmu Humenčanov. Tí presvedčili jeho otca, ktorý bol jeho "manažérom", aby ho pustil do Tatrana. Prestup napokon zrealizovali, Viliam sa stal futbalistom "áčka" vedeného M. Myciom. Základnú zostavu tvorili Teodor a Oskar Mudrayovci, Ryba, Maxinčák, Hanudel, Bačo, Lenčéš a ďalší.
Prvý duel v jeho drese odohral proti susedným Michalovciam na Veľkú noc 1957. Zemplínske derby sa skončilo remízou 2:2, pričom na jednom presnom zásahu domácich sa podieľal práve V. Popik. Výkonnostne sa mu darilo aj v ďalších stretnutiach. Mnoho priaznivcov chodievalo na všetky duely aj kvôli, ako sám hovorí, tomu malému na ľavom krídle. Práve on neúnavne bojoval o každú loptu. Rozčarovanie zavládlo vtedy, keď sa začalo šepkať o jeho odchode do Sniny. Jednou z príčin bola manželka, rodáčka z Dlhého nad Cirochou, pracujúca v tamojšom Vihorlate. Sninskí činovníci ho postavili pred jednoduchú alternatívu, buď im podpíše prestupové lístky, alebo si jeho krajšia polovička bude hľadať prácu inde. Nebolo to, vzhľadom na dobrú humenskú partiu, ľahké rozhodovanie. Chcel však splniť prianie svojej ženy, ktorá bola so svojim zamestnaním spokojná, a tak odišiel do Sniny. Písal sa rok 1959, mužstvo bolo účastníkom krajskej ligy s reálnymi vyhliadkami na postup do divízie. Definitívne rozuzlenie malo priniesť meranie síl na ihrisku Lokomotívy Humenné. "Hoci od tých čias uplynulo už 43 rokov, na tento zápas si spomínam tak, akoby sa hral len včera. Za stavu 1:1 som z polovice ihriska unikol po ľavom krídle a tvrdou strelou po zemi som vsietil, ako sa neskôr ukázalo, víťazný druhý gól. Ten nám zabezpečil miestenku vo vyššej súťaži," spomína V. Popik. V tejto zlatej ére dres tohto tímu obliekali bratia Bockovci, Lahovič, Bednárik, Gerboc, Kosprišin, Juško, Očenáš, Volárik a Krúpa, po ktorých prevzali pomyselný štafetový kolík Bárta, Jankaj, Dunaj, Andrejčák, Gerzanič a ďalší. Treba povedať, že V. Popik bol najlepším kanonierom. Potom sa zranil a pol roka mal pauzu. Po vyliečení poklesla úroveň jeho herného prejavu a preto prestúpil v roku 1966 do Dlhého nad Cirochou, ktorému hrozil zostup do nižšej okresnej súťaže. Aj jeho zásluhou úspešne zvládlo záchranárske práce a už o rok obsadilo s pätnásťbodovým náskokom vedúcu priečku. Táto skvelá bilancia sa zrodila aj vďaka veľmi intenzívnym tréningom. Po dvoch ročníkoch V. Popik zanechal aktívnu činnosť. Na najpopulárnejšiu kolektívnu hru však nezanevrel, po úspešnom absolvovaní školenia rozhodoval majstrovské zápasy na okresnej úrovni. V roku 1972 ho vyhodnotili ako jedného z najlepších a začala sa mu črtať šanca na postup vyššie. Plány mu zmarila nečakaná rodinná tragédia, pri ktorej prišla jeho manželka o život. Bola to pre neho veľmi ťažká rana, vzdal sa všetkého, čo aspoň trocha súviselo s futbalom. Po dlhšej odmlke sa stal členom výboru v Dlhom a aj jeho pričinením si mužstvo vybojovalo účasť v krajskej súťaži. V súčasnosti, hoci má už 67 rokov, je hlásateľom a vedie si evidenciu o histórii futbalu v obci. Popri ňom má aj ďalšiu zaujímavú záľubu, je to požiarna ochrana. Od roku 1976 je členom Okresného výboru zväzu požiarnej ochrany v Snine, o päť rokov neskôr sa stal jeho predsedom. Okrem toho zastáva funkciu Snemu SR PO v Bratislave. V závere nám nedalo a opýtali sme sa, v čom vidí hlavné rozdiely medzi niekdajším a terajším futbalom. "Naša generácia ho hrala z lásky, bez akýchkoľvek výhod. O peniazoch zaň sa nám ani nesnívalo. Odmenou nám bolo pozápasové posedenie s manželkami alebo priateľkami. Potešiť nás vedelo aj potľapkanie fanúšika po pleci," vraví s ohromnou srdečnosťou v hlase. Dnešní hráči tomu nechcú veriť, ale V. Popik si naozaj nevymýšľa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
