Kláštorek, žije stodesať obyvateľov rôzneho postihnutia. "Dochádza u nás nielen k útekom, no i k iným často smutno-smiešnym, či pre niekoho bizardným príhodám. Kým však máme v názve slovko domov, nie je tu v žiadnom prípade väzenie," začína svoje rozprávanie riaditeľ PhDr. Igor Rusňák.
Mnohí ľudia do takýchto typov zariadení jednoducho svojich blízkych odložia. Z Kláštorka desať, dvanásť ľudí odíde domov na Vianoce, a toto číslo hovorí za všetko. Tému útekov riaditeľ netabuizuje. Niektorí obyvatelia DSS chodievajú na vychádzky do mesta aj sami. V areáli nenájdete zamknuté dvere, obyvatelia majú prakticky možnosť pohybovať sa voľne. "Aj v zahraničí je zásadou, aby obyvatelia takýchto zariadení neboli obmedzovaní, nie sú to väzni. Samozrejme, že niektorí vyžadujú špeciálne opatrenia, pretože sú nebezpeční alebo majú hepatitídu A či B a personálu hrozí že sa nakazí. Preto ak chcete v tejto oblasti pracovať, chce to istú dávku odvahy a prirodzenej autority," vysvetľuje I. Rusňák.
V Kláštorku nie sú obyvatelia medikovaní tak, ako v nemocniciach. Vyvracia sa tým názor verejnosti, že obyvatelia sú šťastní a pokojní len vďaka liekom, ktoré ich spacifikujú. Nepoužívajú tu ani zvieracie kazajky, ak to nevyžaduje bezpečnosť samotného obyvateľa, ktorý by si sám mohol ublížiť. S rovnakým motívom tu používajú postele so zábranami, no obyvateľov do nich umiestňujú len so súhlasom psychiatra, a len na noc. Riaditeľ zdôrazňuje, že "Tresty sa u nás nepoužívajú. Ani fyzické, ani iné ako napríklad ostrihanie dohola. Treba si uvedomiť, že našim cieľom nie je ľudí zamknúť, oplotiť ostnatým drôtom. V dobe, keď to tak bolo, do roku 1993, utekali obyvatelia viac. Mali tu bežne dva tri úteky do roka. Po mojom nástupe sme otvorili jednotlivé oddelenia medzi sebou a počet útekov klesol."
Každý z nás má svoj svet. A postihnutí o to viac, záleží od typu choroby. V Spišskom Podhradí žijú spolu muži aj ženy vo veku od dvadsať do deväťdesiat rokov. "Sú to ľudia, ľudské bytosti, a keď mu kdesi Pánboh zobral na rozume, niekde inde mu pridal. A na nás, pracovníkoch je, aby sme to všetko vedeli zvládnuť, skĺbiť. Nie je výnimočná ani láska. A nielen medzi obyvateľmi, no niekedy obyvateľ zamiluje aj do personálu. Ak po ňom zatúži a vôľa je na obidvoch stranách, nemôžeme im brániť ani v sexe. Snažíme sa ich len usmerniť, aby sa nemilovali v jedálni na dlážke, a aby vedeli použiť ochranu," vymenúva riaditeľ ľudské trampoty.
Podstatou ľudí je túžba ísť domov. Hoci vedia, že v živote za nimi nikto nebol, stále sa dookola pýtajú, či im volala mama. Riaditeľa volajú oco a pracovníčky mama, no napriek tomu utekajú v domnení, že idú domov. Pri počte stodesať obyvateľov a celkovom množstve päťdesiatich troch zamestnancov nie je možné všetko ustriehnuť. Na dvoch zdravotníckych pracovníkov v smene pripadá tridsaťpäť, tridsaťsedem pracovníkov. "Naše zariadenie bolo vytvorené pre mentálne poruchy, no v súčasnosti rastie počet psychiatrických chorôb. Schizofréniu už ani nespomínam, no sú ďalšie a nevyspytateľné. Všetci máme strach o zdravie a svoj život, no v náplni práce máme zodpovednosť za ochranu zdravia na pracovisku a aj za našich obyvateľov," upozorňuje. Napriek rizikám, obyvateľov za múry DSS berú na rôzne akcie. Usporadúvajú športové hry, guláš partie, boli i na rekreáciách, chodievajú plávať a v lete pravdepodobne vycestujú na dovolenku k moru do Talianska, pretože podľa riaditeľa ani takíto ľudia nesmú žiť v klietke, zatvorení. Dokonca sa medzi sebou stretávajú aj obyvatelia z DSS z celého Východného Slovenska.
V minulosti, v päťdesiatych rokoch, tu bol tzv. chudobinec a niektorých starších pacientov doslova zdedili. Na nich je vidieť chyby minulých rokov, kedy sa postihnutí ľudia zatvárali, skrývali, boli hanbou spoločnosti. Práve starší už zo zvyku nechcú nikam chodiť. Napriek tomu sa riaditeľ bráni tomu, aby obyvatelia na izbách ležali. A skutočnosť potvrdzuje jeho slová. Pri prehliadke domova nájdete len prázdne izbičky. "Dôležitá je činnosť. U nás ležia len ľudia, ktorí sú vážne chorí. Inak každý niečo robí. Nesmieme k nim byť nevšímaví. Sú to predsa ľudia, ktorí potrebujú našu službu, a my musíme urobiť maximum, aby sme im pomohli. Sme tu predsa pre nich. A musíme byť neustále v strehu. Niektorí chcú neustále vyskočiť z okna. Raz v noci som našiel schizofrenika, ktorý mal v toaletnom papieri zapálenú sviečku. Alebo si niekto zapáli montérky. Naši obyvatelia majú zápalky, môžu fajčiť. Je to preto obrovská zodpovednosť," zdôrazňuje opäť.
Hoci je táto práca psychicky naozaj náročná a finančné ohodnotenie jej nie je adekvátne, I. Rusňák sa na nedostatok peňazí nevyhovára.
Upozorňuje len na fakt, že život v takomto type zariadenia je nevyspytateľný a ak by chcel niekto personál obviňovať z neprofesionality, musí poznať kolobeh tunajšieho života. Že obyvatelia na prechádzke majú vlastné peniaze, za ktoré si, napriek užívaniu liekov, kúpia pivko alebo dve deci vína. Že v dielni pracujú s pílkami, kladivom, nožnicami. Že pracujú v záhrade s motykami a jedia kovovým príborom. Že je tu chránené bývanie, kde samostatne žije dvanásť ľudí ako jedna rodina a môžu kedykoľvek odísť. "Je to riziko, v každej sekunde sa niečo môže stať. No porovnajme toto riziko s tým, čo pre ľudí máme robiť, akú kvalitu života im umožníme," zdôrazňuje.
I. Rusňák priznáva, že sa pri svojom zamestnaní začal veriť na osud a inštinkty, pretože dennodenne sa tu pohybujú na ostrí noža. "Keď sa niečo stane, sme veľmi otrasení, pretože ich máme radi. My sme ich rodina, na Vianoce sme tu všetci a nevadí nám to. Nie sú tu z trest, preto pre nich naozaj robíme maximum. Majú výchovnú terapiu, činnostnú i pracovnú terapiu."
Za veľkú výhodu považuje riaditeľ polohu v meste. Obyvatelia to tu poznajú, vedia nakupovať, nie sú odtrhnutí od sveta. Za pracovnú terapiu dostávajú symbolickú odmenu, a sami si za ňu môžu kúpiť napríklad kávu. Treba si uvedomiť, že títo ľudia majú iný rebríček hodnôt a aj maličkosť osvetlí alebo zhorší ich mikrosvet. "Našim krédom je, že každý je človek. A my sme tu pre neho. Sú to, aj keď ide o sedemdesiatročnú babičku, naše deti. A aj postihnutí človek má svoje práva a svoju dôstojnosť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
