"Trvalá". "Pred sebou pravdepodobne vidím ženu, zapísanú v knihe Guinessových rekordov v pomalosti," hundral dedko s baranicou na hlave, zatiaľ čo mne čoraz viac stúpal adrenalín. Trikrát som prišla ešte pred začiatkom otváracích hodín, trikrát ma nestihli do odchodu vlaku vybaviť. Namiesto toho ma muži i ženy v zelenom párkrát poriadne štuchli medzi rebrá, keď som im, stojac v nekonečnom rade, bránila v ich dôležitom poslaní. Klobúk dole, naozaj som nikoho kvôli jednej pečiatke nevidela nachodiť desiatky metrov po jednej priemerne dlhej a nadmerne úzkej chodbe.
"Trojka, je tu trojka?", vysunul milostivo muž za vedľajším okienkom svoje vysoké čelo medzi čakajúci plebs. Dotyčný sa niekde, pravdepodobne pri STK, zabudol a tak k okienku šikovne pristúpil iný, asi hodinu čakajúci mladík. Márne sa snažil pánu príslušníkovi vysvetliť, že tu bol v piatok a chcel by mu len odovzdať tlačivo, ktoré mu vtedy chýbalo. Postup je postup. "Máte trojku? Máte štvorku? Alebo päťku? Nie?! Kto má štvorku?," ortieľ muža za okienkom bol neúprosný. Znechutený muž si zapol vetrovku a odišiel. Spoza lepiacou páskou prelepených dierok v plexiskle zaznel veselý smiech "Trvalej" a príslušníka. "Veď on aj tak príde...", bavili sa obaja. Vtom sa ozval hurónsky krik. "Čia je tá červená fabia vonku? Parkuje pred mojou garážou!", kričal namosúrený príchodzí v uniforme. Pán predo mnou nesmelo kývol a hneď zmizol vo dverách vedúcich na parkovisko. "Dnes ten vláčik určite stihnem. Veď mám ešte pätnásť minút," potešila som sa v duchu a pristúpila k okienku. "Slečna, musíte počkať kým vybavím toho pána. Nemôžem predsa robiť dve veci naraz!", dostalo sa mi ponaučenia.
Ručička na hodinách sa pomaly posúvala a vo mne cestou na stanicu dozrievalo rozhodnutie, že ak si chcem urobiť vodičák, budem si najprv kvôli potvrdeniam zobrať deň dovolenky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
