premiéra, s ktorým padá celá vláda, účinkovala na povstalcov z SDĽ a SOP ako švajčiarske sedatívum. Koncoš vyfučal, Hamžík musí s pomstou (za vlastné odvolanie) ešte počkať. Napriek tomu Dzurindove vyjadrenia, že "slovenská demokracia je teraz posilnená" a že "hlasovanie bolo skúškou pevnosti koalície", sú dokonale trápne. Dzurinda síce zostáva ako plnohodnotný premiér vo funkcii (keby dal demisiu, zostal by ako úradujúci), Mikloš zostáva ako vicepremiér, koalícia ale neexistuje po tomto intermezze rovnako, ako neexistovala už od schválenia reformy verejnej správy.
"Neviem, na čo to všetko bolo dobré", opýtal sa sám Mikloš hneď po tom, čo vyhral. Otázka je naprosto trefná. Ani keby bol výsledok opačný, HZDS nemalo čo získať, mohlo iba stratiť. Nič mu totiž nehrá do predvolebných karát lepšie, ako dusenie sa koalície vo vlastnej šťave, podľa doterajšieho scenára. Každý zvrat na politickej scéne, napr. efektný koniec trápenia sa koalície, by pochod HZDS za vyšším percentami skôr iba nalomil. A poukazovať na zastavenie privatizácie SPP, čo údajne bolo hlavným cieľom HZDS, je omyl. Aj úradujúca vláda by mohla predaj dokončiť, keďže je v záverečnej fáze a schválený bol ešte, keď mala dôveru.
Dobré to všetko bolo aj na to, aby sa SDĽ a SOP zosmiešnili už totálne. Nič nevypovedá o ich úbohosti väčšmi, ako vyhlásenie Orosza pred hlasovaním, že nezodpovedný ku krajine je Dzurinda, ak spája pád vlády s odvolaním vicepremiéra. Nuž, to by urobil každý normálny premiér - ak sa vláda nechá šklbať opozíciou, nie je predsa VLÁDOU. Smiešnejší bol azda už len Hamžík, ktorý pár hodín pred polnocou prisahal, že sa "nenecháme tlačiť k stene". Napokon na stene skončil ako mastný fľak - zdržal sa hlasovania. Bolo by nemilým prekvapením, keby zbabelé lavírovanie SDĽ a SOP až do poslednej sekundy, ked už nebolo kam utiecť, ich nestáli ďalšie preferencie. Obe ľavice potvrdili, že ich politike chýba nielen vízia, stratégia, vnútorná presvedčivosť, zodpovednosť, slušnosť a chrbtica, ale aj "gule".
Tie ukázal Dzurinda, a poriadne veľké. Už druhýkrát a predsa škoda, že nie častejšie. Keby nimi zamával napr. aj pri reforme verejnej správy, čo bola kauza aspoň tak zásadná ako Mikloš, mali by sme teraz 12 územných celkov a bez "Cuperovho paragrafu". Príležitosť sa ale rýchlo môže opakovať; ak totiž SDĽ neuspeje so svojím návrhom zmeny privatizácie SPP vo vláde, potiahne s touto zvrhlou agendou do parlamentu. Treba jasne povedať, že až taká situácia nastane - a asi nastane - pôjde o záležitosť rovnako principiálnu, ako personálna nedotknuteľnosť vlády.
S komentárom, že by demisiou pohrozil pri každom členovi vlády, to však Dzurinda poriadne presolil. Zo štrnástich prípadov to totiž dokázal iba pri Miklošovi. Hoci je absolútnou pravdou, že "opozícia nemôže robiť poriadky vo vláde", nemenšiu pravdu má Mikloško, že Dzurinda konal skôr ako predseda SDKÚ než ako predseda vlády. Už o chvíľu, keď PSNS nazbiera tridsať podpisov proti Csákymu, bude premiér nemilosrdne konfrontovaný so svojou zásadovosťou aj v personálnej rovine. Pritom si dvomi vecami môže byť temer istý: Ak odchodom nepohrozí, SDĽ a SOP zahlasujú proti Csákymu, a ak to bude stačiť do 76, následne SMK odíde z vlády.
To najhoršie, na čo "to všetko bolo dobré", je verejná profanácia slovenskej politiky. Vysvetlivky HZDS, SNS, PSNS a Fica, že SDĽ a SOP ustúpili z dohôd, lebo "v pohybe sú štyri miliardy provízií z privatizácie SPP" (Kozlík), resp. "je neuveriteľné, čo všetko dokážu strany urobiť kvôli peniazom" (Fico), resp. "SDĽ zase zapredala vlastnú mater" (Slota), by boli jednoducho žalovateľné, keby neodzneli v parlamente. Ide o naprostú nehoráznosť, keďže nemôžu mať jediný dôkaz, ani indíciu, nič. Proste preto, lebo provízia (ktorá je bežná pri takých obchodoch a patrí poradcovi - Credit Suisse) ešte neexistuje, zaplatená bude až z ceny, ktorú vyplatí nadobúdateľ, ktorý je ešte neznámy. Tvrdiť dnes, že z toho sa bude "rozdeľovať", prípadne, že existuje ešte druhá, tzv. priama politická provízia (pre strany), môže možno jasnovidec, ale nie politici mdlej mysle, akými disponuje opozícia. Isteže, kumulácia podozrivých transakcií, za ktoré nesie politickú zodpovednosť vláda, je závratná. Aj pri akciách VSŽ a ďalších dokonaných "akciách" však nikto zatiaľ žiadnu províziu neodchytil, existujú iba indície a zrejmá politická zodpovednosť.
Pokiaľ by "to všetko" predsa mohlo byť na niečo dobré, potom je to výzva vláde, spriehľadniť predaj SPP do maximálnej miery, ako to je možné. Trebárs aj revolučným krokom, akým by bolo prizvanie pozorovateľov z nepolitickej verejnosti do "Miklošovej" komisie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
