najproduktívnejším hráčom slovenskej extraligy, hoci v nej korčuľujú aj hokejisti o viac ako dvadsať rokov mladší. Okrúhle jubileum je časom, aby sme si s Mirom o míľnikoch jeho doterajšej nesmierne bohatej kariére podebatovali.

Ináč sme našu debatu začať ani nemohli, chceli sme, aby začínajúcim hráčom prezradil recept na hokejovú dlhovekosť. "Dobrá životospráva a kvalitný tréning. Ak sa toho budú mladí adepti tohto športu pridržiavať, to im bude stačiť. Samozrejme, musia sa im aj vyhýbať vážnejšie zranenia," ponúkol jednoduchú, ale výstižnú odpoveď hráč, ktorému v hokejovom zákulisí prischla prezývka "Ignác". Keď pred desiatimi rokmi oslavoval na ľade tridsiatku, zrejme ani sám nepomýšľal na to, že aj ďalšie okrúhle jubileum ho zastihne ešte v úlohe aktívneho hráča. "Možno som to nečakal, ale na druhej strane som vtedy pred desiatimi rokmi ani vôbec neuvažoval, že skončím s hokejom. Ani dnes nad tým ešte neuvažujem." Koľko narodenín ešte oslávi hokejový veterán na ľade, je teda vo hviezdach. "Ťažko povedať, naozaj neviem." Rozlúčiť sa s korčuľami nie je pre matadorov, pre ktorých je táto hra celým životom, ľahké. A napokon, pokiaľ si trúfajú fyzicky, nemajú ani dôvod končiť. Podobnú filozofiu zastáva trebárs aj Mirov súputnik Igor Liba, ktorý má ešte o rôčik viac, avšak aj napriek tomu si ešte veselo brázdi prvoligový ľad v Spišskej Novej Vsi. Napokon, Ihnačák dokázal, že do starého železa ešte ani zďaleka nepatrí v tejto sezóne napríklad aj v stretnutí v Nitre, v ktorom si vytvoril dokonca osobný rekord, keď zaznamenal päť gólov v jednom zápase.

Od starých harcovníkov sa očakáva, že budú pre mladších spoluhráčov vzorom a pomôžu im v ich hokejovom raste. Aj rodák z Popradu si na túto úlohu v posledných rokoch zvykol. "Na mladých môžete najlepšie vplývať dobrým výkonom. Ak im ukážete, že sa dá hrať pekný hokej ešte aj v mojom veku." Kapitánska funkcia je poctou, ale aj záväzkom. "Tak je, niekedy musíte byť aj tým zlým, ak si to situácia v kabíne vyžaduje a je to v prospech mužstva."

Druhú sezónu hráva Ihnačák v košickom drese v jednom útoku s dvadsiatnikmi Sabolom a Drotárom, ktorý do veľkého hokeja prakticky iba vstupujú. Hrať v jednom útoku s legendou je pre nich fantastickou školou. Mal aj Miro takých "učiteľov", keď v sezóne 1981/82 vstúpil do košickej kabíny? "Keď som prišiel do Košíc, bolo tu dostatok skúsených hráčov. Dalo sa od nich veľa priučiť, aj keď som s nimi nehral v jednom útoku. Poctou bolo už to, že som s nimi ako mladík mohol sedieť v jednej kabíne." S hokejom toho pochodil dosť, prešiel rukami viacerých odborníkov. "V prvom rade musím povedať, že s trénermi som nikdy problémy nemal. Pre každého som odovzdával na ľade maximum, takže si myslím, že so mnou všetci boli spokojní." Zo spoluhráčov najviac spomína na starú košickú partiu z osemdesiatych rokov. "Iste, vtedy totiž boli hráči v jednom klube spolu dlhšie obdobie, pretože dresy sa nemenili tak často ako teraz, takže bol priestor aj na väčšie priateľstvá. V každom tíme je partia, ale tá košická v období, keď som hrával v útoku s Vodilom a Libom, bola fakt vynikajúca. Nemôžem vymenovať všetkých, ale tvorili sme vtedy ozaj dobrý kolektív. Z úspechov človek najviac spomína na víťazstvá a tituly. To sú aj moje najkrajšie spomienky."

V 23 rokoch okúsil aj slávnu NHL, zahral si v Toronte s bratom Petrom a jeden zápas aj v Detroite. "Vtedy to bola úplne iná súťaž, v celej lige bolo spolu zo desať Európanov, kým teraz ich je toľko v jednom mužstve. Mali sme to teda vtedy ťažšie." Vtedy to naozaj nebolo také jednoduché, ako teraz. Teraz si hráč v mladom veku vezme svojich pár "švestiek" a poďho za oceán. V 80-tych rokoch v čase komunizmu však viedla do Severnej Ameriky jediná cesta emigrácia. Miro sa k tomuto nebezpečnému kroku odhodlal v roku 1985 pri zájazde košického tímu v NSR. "Chcel som hrať NHL. Bolo to mojim obrovským snom, ako asi každého hokejistu. Chcel som, aby sa mi splnil, a tak som musel emigrovať, iná šanca nebola." Svoju rolu vo vážnom rozhodnutí zohral aj fakt, že jeho brat Peter emigroval do Kanady už tri roky predtým. Samozrejme, po tomto bratovom počine to v Česko-slovensku nemala rodina Ihnačákovcov ľahké. "Aj to zohralo svoju rolu. Po Petrovom odchode do Kanady som režim poriadne pociťoval na vlastnej koži. Nemohol som s mužstvom nikde do zahraničia vycestovať a nemohol som sa dostať ani do národného tímu." Bez reprezentačnej perspektívy preňho nemalo zmysel ostávať v krajine, kde sa už nemohol cítiť slobodný. V najväčšej tajnosti si naplánoval emigráciu do Toronta za bratom a svoj zámer úspešne zrealizoval. "S Petrom sme sa stretli, až keď som prišiel do Kanady. Pochopiteľne, bol veľmi prekvapený a ešte viac potešený, že ma znovu vidí."

Po návrate do Európy, už po páde železnej opony, pokračoval v kariére v Nemecku. Potom ho však hokejové cestičky priviedli späť do Košíc, do extraligy. A v nej patrí v posledných dvoch sezónach k najproduktívnejším hráčom vôbec. Za vzor mladším ho v rozhovoroch o extralige dával aj reprezentačný kormidelník Ján Filc. Do národného tímu v 40-tke, to by bola vec... "S trénerom Filcom sme sa o tom nikdy nebavili," uvedomuje si M. Ihnačák, že medzinárodné fórum je predsa len úplne iné kafé, ako najvyššia domáca súťaž. Za reprezentáciu Slovenska si po jej vzniku zahral, ale to je už uzavretá kapitola. Alebo by si ešte nebodaj trúfal? "Ťažko povedať, ale asi už naozaj nie." Pochopiteľne, ani "Ignáca" vystúpenie Slovákov v Salt Lake City nedadchlo. "Nechcem sa k tomu vyjadrovať, na to sú tam kompetentní ľudia, ktorí za to zodpovedajú. Stáva sa, v športe sa musíte vyrovnať aj s neúspechmi."

Prelaďme však späť na narodeninovú nôtu. "Oslavovať budem s priateľkou Klaudiou. Na rad potom príde aj oslava s mužstvom a kamarátmi. Neviem však, kedy to bude, pretože teraz máme dosť nabitý program, blíži sa play off. Tak to vyzerá, že sa k posedeniu dostaneme až po sezóne." Do rámca osláv by dobre zapadol aj nejaký ten extraligový gól. Dnes, v deň Ihnačákovych narodenín, totiž Košičania nastúpia na stretnutie v Martine. "Určite, gól by bol pekný. Potešilo by ma však najmä to, keby sme v Martine vyhrali. Bolo by to O.K."

Na záver nám už neostalo nič iné, iba oslávencovi zagratulovať. Mirovi sme teda popriali veľa zdravíčka a hokejovej chute, aby aj naďalej tešil svojim umením vďačných košických divákov. "Ďakujem. Najmä to zdravie je dôležité, to je základ všetkého," uzavrel jubilant.

Doterajšia hokejová kariéra Miroslava Ihnačáka: 1981/82 - 1984/85 VSŽ Košice, 1985/86 VSŽ Košice, Toronto Meaple Leafs (NHL - 21 zápasov, 2 góly/4 sistencie), St. Catharines (AHL), 1986/87 Toronto (NHL - 34, 6/5), Newmarket (AHL), 1987/88 Newmarket (AHL), 1988/89 Detroit (NHL - 1, 0/0), Adirondack (AHL), 1989/90 - 1990/91 Halifax (AHL), 1991/92 Preussen Berlín (Nem.), 1992/93 Manheim (Nem.), ŠKP PS Poprad, Zug (Švajč.), 1993/94 Landsberg (Nem.), Milwaukee (IHL), 1994/95 - 1998/99 VSŽ Košice, Nemecko (Heilbronn, Selb), 1999/2000 HC VSŽ Košice, 2000/01 - 2001/02 HC Košice.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.