ocenenými bol MUDr. Ján Michalko, dlhoročný lekár a funkcionár v Lokomotíve a v 1. FC Košice, ako aj na úrovni SFZ. Ocenenie dostal za dlhoročnú funkcionársku činnosť a prínos pre slovenský futbal. A koľko rokov sa skrýva za slovíčkom dlhoročnú?
"Ježišmária, je to už veľmi dlhé obdobie. Veď si zoberte, že je to v podstate od roku 1960, keď som skončil školu. Nie je to ťažké vypočítať," zalovil v pamäti populárny "Doky", ako ho volajú priatelia. Toto ocenenie dostal Ján Michalko v rámci životného jubilea 65. rokov. A rozhodne nebolo jediné. "Cena fair play je v poradí už štvrtým väčším ocenením pri tejto príležitosti. Najprv som dostal cenu od Východoslovenského futbalového zväzu, potom od Slovenského futbalového zväzu a nedávno som dostal bronzové kruhy Slovenského olympijského výboru. Tu by som chcel poďakovať Olympijskému klubu v Košiciach, konkrétne Tónovi Švajlenovi, že na mňa nezabudli a navrhli ma, čo bolo pre mňa milé prekvapenie a veľmi si to cením. Teraz, za toto najčerstvejšie ocenenie, by som sa chcel poďakovať prezidentovi SFZ Františkovi Laurincovi. Podujatie malo veľmi pekný, slávnostný rámec. Moderoval ho Karol Polák.
Čo pre vás znamená to posledné ocenenie?
"Zamýšľal som sa nad tým, lebo som sa aj pýtal, či si to naozaj zaslúžim. V súčasnosti žijeme v takom čase, keď sa zjednocujú i najväčší nepriatelia proti násiliu, neonacizmu a terorizmu. Najmä u mladých ľudí prevláda agresivita, vulgarizmus, neférovosť, podlosť, drogy a podobne. Otázka fair play tak nadobúda obrovský význam. Stále hovorím, že fair play sa začína tým, že sa rešpektujú písané a nepísané pravidlá hry. Mladých ľudí treba naučiť rešpektovať aj eventuálne chybné rozhodnutia. Treba apelovať, na trénerov a pedagógov, aby vychovávali mládež, lebo tá je neskutočne citlivá a zraniteľná na negatívne príklady. Šport, konkrétne futbal, musí byť hlásateľom morálky. A tu by som dal tri výkričníky. Sme totiž svedkami, že stále sa stretávame s princípmi víťazstvo za každú cenu. A to aj na úkor zdravia súpera, čestnosti, čistoty športu. Iba vychovaná osobnosť pochopí, že prehrať nie je životným stroskotaním alebo katastrofou. Presne taký bol doktor Ivan Chodák, ktorý hlásal, že vo svojom súperovi netreba vidieť rivala, ktorého treba za každú cenu poraziť a zničiť, ale vidieť v ňom svojho športového kolegu a, ak je lepší, tak uznať jeho kvality. Nie nadarmo ho volali Rytier v kopačkách. Príkladom neférovosti je kúpa a predaj 1. FC Košice. To, ako sa zachovali Taliani voči klubu, ktoré má na Slovensku veľké renomé, nemá obdobu."
Čo vám tak najviac utkvelo v pamäti za tých vyše 40 rokov?
"Keď som si to tak bilancoval, tak môžem povedať, že naozaj ani raz som sa nezachoval nefér. Dokonca som ošetroval aj hráčov súperovho mužstva. Napríklad pred jedným derby prišiel za mnou Jano Zachar s Andrejom Daňkom a jedným hráčom, ktorý bol zranený. Ošetril som ho, nastúpil na stretnutie a patril v ňom nakoniec medzi najlepších. Vždy som sa snažil, aby som rešpektoval pravidlá fair play a myslím si, že sa mi to vyplatilo, pretože, kde prídem na Slovensko, všade mám otvorené dvere, všade ma vítajú, ako človeka, ktorí nemá voči nikomu nejaké podlžnosti, alebo sa musel pred niekým skrývať. To si najviac vážim. Cením si aj to, že za ten čas prešli mojimi rukami stovky zranených a chorých hráčov, ktorým som pomohol."
Na koho s tých hráčov najradšej spomínate?
"Na veľmi veľa hráčov. Samozrejme najviac na košických hráčov a na tých, ktorí popri tom tvrdom tréningu aj vyštudovali, ako Ondrej Ištók a podobne. Spomínam na množstvo hráčov, ktorí sa vypracovali na reprezentantov Jožko Móder, Jano Kozák, Stano Seman, Stano Strapek, či Dušan Ujhely, ktorí sú aj vynikajúcimi trénermi a ľuďmi, čo niečo znamenajú. Pochopiteľne, veľmi dobré vzťahy som mal aj s hráčmi reprezentácie. Najmä s futbalistami pražskej Dukly, kde som bol jeden čas kandidátom na šéfa klubu, keď funkciu ponúkol plukovník Rudolf Kocek, no väzby na Košice boli také, že ani najlákavejšie ponuky ma nevedeli dostať z môjho mesta."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
