viac je šľachetné, keď niekto zachráni život neznámemu človeku. Aké nádherné však je, keď mladší brat zachráni život staršiemu. Stalo sa to pred rokom v januári. Bratia Tomáš a Juraj Čekanovci sa vybrali spoločne s kamarátom na pole za kláštorom, situovanom na sídlisku KVP. Chceli si zalietať na padáku. Navonok nevinná zábava sa takmer skončila tragédiou. Vtedy 17-ročný Juraj nezvládol let. Aj pričinením silného vetra spadol na zem z 50-metrovej výšky. Pätnásťročný brat Tomáš neváhal, poskytol Jurajovi prvú pomoc a zachránil mu život.
Tento jeho čin bol v uplynulých dňoch vyhlásený Slovenským červeným krížom a Vzájomnou poisťovňou Dôvera za Aktuálny čin roka 2001. Poďme ale po poriadku.
"Pamätám sa ako dnes, bolo pekné počasie, preto sme si chceli zalietať na upútanom padáku, ktorý sme si požičali od kamaráta. Funguje na princípe šarkana. Mali sme 60-metrové lano, jeden koniec sme priviazali o strom, druhý bol pripevnený k padáku. Fúkal vietor, no jeho intenzitu sme asi neodhadli správne. Keď som bol vo vzduch, zhruba vo výške 10 -tich metrov, náhle sa padák natlakoval a zdvihlo ma hore. To ešte bolo v poriadku. Pokúšal som sa ho odbrzdiť, aby dosiahol vyššiu rýchlosť a začal som klesať. Dopad na zem bol síce tvrdší, no vydaril sa," hovorí Juraj Čekan, ktorý sa následne vybral do vzduchu opäť.
Aj keď ho starší parašutisti varovali pred rizikami tohto lietania, nepočúvol, veď miluje adrenalínové športy. Čo sa však dialo ďalej ho takmer pripravilo o život. "Skúsil som to ešte raz, dostal som sa do ešte väčšej výšky než predtým. Tam ma chytil silnejší vietor, pričom som stratil kontrolu nad padákom. Pokúsil som sa ho odbrzdiť, nedalo sa, stále som stúpal. Keď som sa dostal do výšky 50 metrov, trikrát so mnou cuklo, vedel som, že je zle. Vietor do plachiet silne narážal, myslel so, že sa padák pretrhne," spomína na desivé momenty Juraj a dodáva, že padák začal náhle rýchlo klesať k zemi.
"Nevedel som, čo sa deje, rýchlo som klesal, chcel som to spomaliť, nedarilo sa. Asi šesť metrov nad zemou, som sa poslednýkrát pokúsil o spomalenie, no žiadna odozva neprišla. Pamätám sa, že ma napadlo, že to bude riadna šupa," vykresľuje udalosti mladý muž, ktorý spadol z výšky ako jablko zo stromu. Zostal nehybne ležať, z úst sa mu valila krv.
Mladší brat Tomáš však neváhal a rýchlo bežal Jurajovi na pomoc. "Vravel mi neprehltávaj krv, ja ti ju utriem. Nebral som ho na vedomie, krv som hltal, následne som upadol do bezvedomia," poznamenal Juraj a Tomáš, ho doplnil. "Spolu s kamarátom sme za ním rýchlo bežali, zmocnila sa ma panika. Keď sme k nemu pribehli, začal som baliť padák, ktorý sa nafukoval. Bál som sa, aby ho neodnieslo. Odpútali sme ho od padáka, dali dole popruhy. Sňali sme mu prilbu, ktorú našťastie mal. Ústa mu začali opúchať, celý bol fialový. Chcel som volať sanitku, vybral som mobil, no ruky sa mi triasli. Nedokázal som vytočiť číslo. Preto ho zobral kamarát, ktorý zavolal sanitku. Dohodol sa s nimi, že počká na benzínovej pumpe vzdialenej asi kilometer," spomína Tomáš. "Sprvoti nám sanitku nechceli poslať, mysleli si, že si robíme srandu. Neverili, že niekto mohol spadnúť z 50 metrovej výšky na poli. Kamarát šiel počkať sanitku, ja som zostal s Jurajom. Rozprával som s ním, prestal však na chvíľu dýchať. Vedel som, že niečo nie je v poriadku. Zaklonil som mu hlavu, dal umelé dýchanie. Najprv len tak slabo, nepomáhalo, preto som do neho poriadne fúkol. Vykašľal krv, začal chrapčať."
Následne dorazila záchranná služba, so sanitkou sa na pole dostať nevedeli, preto Juraja preniesli na nosítkach do vozidla. Medzitým zavolal kamarát obidvoch bratov ich rodičom. Tí nechceli veriť, že k niečomu takému došlo.
"Prvá diagnóza, ktorú nám povedali hovorila o zlomenej nohe a silnom otrase mozgu," dodáva Tomáš.
Rodičia chlapcov šli Juraja navštíviť do nemocnice L. Pasteura, kde ležal ich syn napojený na prístroje.
"Napichali do mňa všetko možné. Po vyšetreniach vyšlo najavo, že som utrpel štvornásobnú zlomeninu členka, mal som naštiepenú panvu, narazené pľúca spojené s krvácaním, v blízkosti oka som mal zapichnutú črepinu z okuliarov, kritický opuch mozgu a krvácanie z piatich miest do medzimozgovej oblasti. Tri dne som bol v bezvedomí v nemocnici som strávil mesiac. Zo začiatku mi lekári nedávali žiadnu šancu, našťastie som sa z toho ako tak vylízal," s trasúcim sa hlasom loví v pamäti Juraj, ktorý dodáva, že svoju diagnózu ovláda spamäti.
"Na tretí deň po úraze som sa prebral, pýtal som sa domov. Pichli mi však injekciu, aby ma ukľudnili. Operovali mi členok, ešte ma nejaké operácie čakajú, no kotník bude už doživotne nehybný. Viem, že nebyť lekárov, možno by som tu nebol, chcem im preto za starostlivosť poďakovať."
Ani po takmer tragickej udalosti nestráca Juraj nádej, že sa niekedy k lietaniu vráti. "Predtým som sa venoval parašutizmu, mám 58 zoskokov. Raz to vyskúšam, až mi to zdravotný stav dovolí. No lietať na uputanom padáku už nebudem. Ľutujem, že som nepočúvol rady starších a skúsenejších. Je to pre mňa ponaučenie."
Pri vyhlásení Humanitného činu roka obdržal Tomáš ako záchranca týždňový pobyt na Štrbsom Plese. Vyberú sa tam obaja bratia. "Ak sa bude dať určite vyskúšame bungee jumping, všetko závisí od zdravia, nič riskovať nebudeme," uzavreli svorne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
