Ivo Pavlík, jej neskorší životný partner a otec syna, postavil skupinu. Pozornosť upútala skvele interpretovanou Morriconeho skladbou z filmu Vtedy na západe. V roku 1987 prišla manželská kríza a rozchod. Nevyšiel ani nasledujúci vzťah s bubeníkom Vítězslavom Vávrom. Zato Věra Špinarová teraz chytá druhý dych a čoraz viac sa objavuje na pódiách. Našla si dokonca novú lásku - Michala. Nedávno si prevzala v Lucerna Music Bare platinovú platňu za svoju poslednú výberovku. Pred dvoma týždňami spievala ako exkluzívny hosť na Českom plese v Dome umenia. "Mám rada slovenské publikum. Nakoniec, kedysi som tu spievala pomaly častejšie ako v Čechách." Povedala mi na úvod rozhovoru, ktorý vznikol po jej vyše dvadsaťminútovom vstupe s niekoľkými prídavkami. Vynútilo si ich nadšené publikum.
Vždy sa tvrdilo - Košice a Ostrava, to je jedna a tá istá klíma. Ľudia sú rovnakej nátury. Napokon platí to aj v hudbe.
- Zrejme je to tou štruktúrou ľudí, ktorí sem chodili za prácou. V Ostrave sú bane a preto je to také bodré .
Keď sme prichádzali a videla som odbočku na Košice, hovorila som chlapcom: Tadeto ešte nie, lebo skončíme v hute, alebo železiarňach či ako to voláte. Kedysi sme sem často cestovali.
Členom vašej sprievodnej kapely Hec je syn Adam. Tešíte sa, že pokračuje v rodičovských šľapajach?
- Dalo sa to predpokladať. Už ako dieťa inklinoval k hudbe a mal zmysel pre improvizáciu. Klasiku veľmi nebral. Takže ho už od šiestich rokov viedli skôr k jazzovým veciam, hrával Ježka alebo buggie a podobné veci.
Ako prišlo k tomu, že vás sprevádza?
- Nijako sme to neplánovali. To sa jednoducho zhodou okolností stalo. Založil si kapelu a ja som bola práve bez muzikantov. Potom hrali kdesi na plese a on mi hovorí: Mami, chceli, aby si tam zaspievala zopár vecí ako hosť. A odvtedy spievam so skupinou Hec. Už asi tak piaty rok. Máme spolu koncertný program a pridávame aj veci z môjho nového CD s názvom Za všetko môžem ja…
Vychádzate spolu dobre?
- Syn je kamarát. Neriešime vzťahy ako, že som jeho matka. Má ma stále na očiach. Je to slušný chlapec.
Ešte sa neoženil?
- Býva s priateľkou a nejako sa neponáhľajú. Vždy mu hovorím: Len aby som sa toho ešte dožila, že bude mať rodinu. Tie decká sa dnes do manželstva veľmi neponáhľajú. Vedia prečo.
Volajú vás česká Tina Turner...
- Ozaj? To som ešte nepočula.
Chceli by ste koncertovať tak dlho ako ona?
- Ešte chvíľu to nejako vydržím a potom si nechám urobiť plastiku ako Turnerka… Uvidíme, či to aj mne bude takto spievať.
Na Slovensku o vás dlho nebolo počuť, až posledné dva roky.
- Nemala som prestávku. Možno mediálnu, ale neprestala som spievať. Boli to také dva-tri roky. Ale nebolo to ešte stále vo veľkom štýle. To je pravda.
To prišlo, až keď vás zobral pod krídla Václav Fischer?
- Dostala som ponuku. Je to úplne iné, keď máte za sebou agentúru. Opadne vám množstvo problémov a na všetko máte ľudí. Ja sama nemôžem zháňať koncerty. Teraz mám manažérku a vizážistku. Je to celkom iné. Navyše sme s Fischerom priatelia…
Odrazilo sa to aj na vašom výzore. Vyzeráte výborne. Trápite sa občas diétami?
- Že či. Som malej postavy a keď priberiem hoci zopár dekov, vyzerá to, akoby som nabrala desať kíl. Verte, že každé ráno, len čo otvorím oči, hovorím si: Nejedz! Aj po ceste do Košíc. Ja v tom aute bez bagety nevydržím. Stále niečo chrúmem. Musím si obaliť nervy, aby som sa udržala pri živote. Potom vždy dostanem záchvat a kúpim si nejaké tie koktaily na chudnutie a je mi z nich zle.
Nenapadlo niekomu zamerať intenzitu vášho hlasu do Guinessovej knihy rekordov?
- Nie. Ale stalo sa raz v štúdiu pri nahrávaní, že sa zvukárom zasekla ručička. Ono to vlastne nie je v tom, akú máte intenzitu hlasu či rozsah. Záleží na pesničke a na farbe hlasu.
Aké sú vaše najbližšie plány?
- Chcela by som veľa koncertovať, lebo pripravujem turné. Verím, že prídem aj sem k vám do Košíc, pretože sa pripravujú aj koncerty na Slovensku. Vyzerá to tak, že zrejme na jeseň. Na jar začíname v Čechách. Čaká ma točenie asi tak dvoch klipov. A ďalšie CD a nejaké televízie. Ale hlavne sa teším na živé koncerty.
Na východ Slovenska chodím veľmi rada. Keď prechádzame cez Levoču, alebo Prešov, stále si hovorím: Aha, tuto som už spievala. Mám to tu prechodené.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
