Genetická porucha postihujúca žľazy s vnútorným vylučovaním sa mu prejavila na pľúcach. Zaplavujú mu ich hlieny, ktorých sa zbavuje pomalšie, ako ich vytvára. Dnes dýcha takpovediac len na pol úväzku. Kapacita jeho pľúc je slabých dva a pol litra. navyše, imunita mu poklesla na minimum, takže ho môže "položiť" aj obyčajný chrípkový bacil. Túto chorobu vraj doteraz nikto neprežil. Lekári zatiaľ dokážu len odďaľovať jej koniec.
Lekári čakali, kým nezačal chrliť krv
"Je to choroba, ktorá sa musí liečiť od okamihu, ako ju lekár diagnostikuje. V mojom prípade to bolo naozaj skoro, v ôsmich mesiacoch života. Skutočná liečba sa však začala až po oslave 23. narodenín," začal rozmotávať klbko svojho životného príbehu Tomáš.
Až do svojich 18 rokov pravidelne navštevoval Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci. Okrem šesťtýždňových preliečovacích pobytov neabsolvoval žiadne výnimočné liečebné kúry. Ako dospelý sa dostal do rúk pľúciarov z Popradu a z liečebného ústavu vo Vyšných Hágoch. Všetko sa zmenilo až v okamihu, keď sa mu začali rozpadávať cievy v pľúcach a on začal chrliť krv.
S kyslíkovou maskou na tvári
"Začalo to pred siedmimi rokmi. Ľudia odomňa bočili, lebo si mysleli, že som tuberák. Nestrácal som čas vysvetľovaním, že ide o poruchu génu a teda že sa nemôžu nakaziť. Našťastie, podržala ma rodina i priatelia. Spočiatku sme konali, takpovediac, na vlastnú päsť. Keď bolo zle, vybral som sa do Bratislavy a tam mi povedali, že je to zázrak, že ešte žijem," uviedol ďalej. Dve tretiny dňa trávil s kyslíkovou maskou na tvári. Lekári mu nasadili intenzívnu infúznu liečbu antibiotikami, ktorú opakoval štyrikrát do roka. Vážnosť zdravotného stavu ho dostala na konzultácie k riaditeľovi transplantačného tímu na AKH klinike vo Viedni, k profesorovi Klepetkovi. Ten ho zaradil do dispenzára medzi čakateľov na transplantáciu pľúc.
Všetko je otázkou psychiky
"Začal som s psychickou a fyzickou prípravou na zákrok. Čakali sme len na vhodného darcu. Možno aj vďaka tomu sa môj zdravotný stav onedlho značne zlepšil. Až natoľko, že sa mi termín operácie spojenej s transplantáciu pľúc podarilo výrazne oddialiť," tvrdí Tomáš a dodáva, že všetko je otázkou psychiky. Keby mu vraj dnes navrhli, že si môže dať transplantovať pľúca, nesúhlasil by. Jeho zdravotný stav sa totiž vďaka zvýšenej starostlivosti, ako aj jeho vlastnej snahe, upravil. Dokonca natoľko, že začal športovať. V zime lyžuje, v lete jazdí na bicykli. Venuje sa turistike, ako funkcionár i radový člen.
Pozná bojovníkov, ale aj tých, čo sa opustili
"Samozrejme, nemôžem to všetko robiť na plný plyn. Len toľko, aby som sa príliš nepresilil. Zároveň sa snažím pôsobiť aj ako pozitívny príklad pre ďalších ľudí, ktorí majú tú istú chorobu ako ja. Poznám rovesníkov, ktorí sa pod hrozbou blížiaceho sa konca, úplne opustili a to sa predsa nemá. Ale poznám aj pacientov, ktorí majú viac ako 35 rokov," naznačil cestu Tomáš, ktorého životnou filozofiou je nedávať si príliš vzdialené ciele, ale skôr naplno vychutnávať dnešok. Vie totiž, že na konci príde na rad agónia organizmu, ktorý sa dostane do kolapsu vďaka absolútnemu nedostatku kyslíku.
Koľko času ešte zostáva?
Pri intenzívnej antibiotickej liečbe si tomášove telo na ne zvykne natoľko, že prestanú účinkovať. Vtedy sa mu môže stať osudnou aj tá najslabšia viróza či prechladnutie. Tí sú jeho najväčšími nepriateľmi už teraz. Zatiaľ však nad nimi víťazí. "Paradoxom je, že nosičom génu cystickej fibrózy je v prepočte každý štvrtý človek na svete. Na to, aby mohla naplno prepuknúť, sa ale musia stretnúť dvaja takýto nosiči a splodiť viacero detí. Riziko stúpa s tretím potomkom. A ja som tretie dieťa svojich rodičov," povedal nám Tomáš, ktorý verí, že lekárom sa čoskoro podarí rozlúštiť kód ochorenia a nájsť správny protiliek.
"Nezazlievam im, že ma takpovediac zanedbali. Nepátram ani po tom, prečo sa tak vlastne stalo. Snažím sa každý deň žiť plnohodnotný život a živím sa vierou, že raz na to predsa niekto musí prísť," vyjadril vieru v možné uzdravenie sa optimisticky naladený Tomáš. Napokon, prečo by nemal. Zvykol si na každoranné dvojhodinové inhalovanie liekov. Procedúru musí zopakovať aj večer. Výsledkom je, že chrlenie krvi sa mu ostatného pol roka vyhýba a aj transplantácia pľúc je zatiaľ oddialená. Má záľuby, priateľov, a hoci mu to lekári zakázali, občas si dá aj kvapku vína. Trpká hra osudu ho naučila vážiť si každý šťastne prežitý okamih.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
