VOJTECH JURKOVIČ, Salt Lake City
Na olympijských športoviskách V Salt Lake mali americké vlajky drvivú prevahu. Aj skandované povzbudzovanie "Jú-es-ej" zväčša prehlušilo ostatné. Američania pištia šťastím , keď sa ich miláčikom darí, jačia keď sú vzrušení, bučia, keď sú nespokojní. Do toho trúsia okolo seba pop-corn a chlípu slamkami coca-colu. Americké vlajky na nohaviciach, klobúkoch, autobusoch v rukách dvojročných detí. Nad touto americkou "nekultúrou" a zaslepeným nacionalizmom sa pohoršujú predovšetkým mnohí Európania. Keď skúšajú rozvíjať svoje argumenty, často sa ocitnú v prepadlisku vlastných komplexov.
S rastúcim počtom úspechov amerických športovcov sa množia špekulácie, že inak to byť nemôže lebo, kolosálnu americkú propagandu manipulujú mocní funkcionári zo zákulisia a verejnú mienku masíruje tlač, ktorá velebí len hrdinov "Made in USA."
V Európe je to iné?
Videl i počul som pomaľovaných Švédov s vikinskými rohami nielen v Štokhlome, Fínov nielen v Helsinkách. V hale Globen či V Turku nebolo menej fínskych a švédskych zástav ako na olympiáde v Salt Lake. Podobne freneticky jasali Nóri v Lillehammeri pri ich srdcovom lyžovaní, neporaziteľné Deutschland na futbale v Mníchove, talianski tifosi v Miláne, hrmeli chorály Angličanov v Sheffielde, Španielov v Barcelone, brazílska samba v Marseille, bolelščikov v Moskve s neodmysliteľnou pollitrovkou vodky v kožuchu . Aj Francúzsko s vytríbeným tradičnou i avantgardnou kultúrnou noblesou bolo hotové, keď ich trikolóra kikiríkala pri víťaznom ťažení na posledných MS vo futbale.
Popcorn a klobása
Popcorny v Amerike ma ohrozovali menej, ako striekajúca masť a horčica z klobásy alebo pivový pozdrav z tretieho radu nad golierom na bratislavskom zimáku. Keď boli v roku 1995 Bratislave hokejové MS B kategórie, v kritických momentoch v zápase s Lotyšskom prebrala vtedy hrajúceho Petra a Šťastného a spol. pochodujúca ľudová muzika v krojoch nad striedačkou súpera . Bolo by na olympiáde v Tatrách menej vlajok, slabšie Slovensko do toho, nebol by v hľadisku náš národný folklór, menej fotiek v triumfálnych pózach, keby sa naši hokejisti dostali do finále?
Pred necelými dvoma rokmi po návrate z petrohradského finále slovenské vlajky a šťastím vyplakané tváre s namaľovanými slovenskými vlajočkami na lícach čakali zverencov tréner Filca do tretej ráno. Ohňostroj, hymna pätnásťtisícového davu na námestí SNP , tým všetkým sme sa hrdili ako zdravým vlastenectvom. Aj v novinách dostali najväčší priestor hrdinovia okolo Šatana, víťazstvo Čechov sa vo všeobecnosti oslabovalo ako výsledok ich taktiky kaziť náš pekný hokej.
Chabibulin "zradil" rodákov
Po veľkej semifinálovej bitke USA - Rusko (3:2) ruskí novinári bombardovali trénera Fetisova na tému škandalóznej diskriminácie ich športovcov. Fetisov pripustil, že má priateľský vzťah s prezidentom Putinom, ale zatiaľ mu netelefonoval, aby či majú ísť domov alebo zostať. Fetisov nevedel nič o "stoperecentne" pripravených pozitívnych dopingových nálezoch ich hokejistov načasovaných hodinu pred zápasom, ktoré naňho vykrikovali novinári v z pléna, až vo obviňovali z nevedmosti. Na tému ďalšieho katastrofálneho "sudejstva" Fetisov reagoval. "Neovplyvnilo výsledok. I keď v dvoch momentoch mohol vylúčiť hráča súpera pri našom záverečnom tlaku. Možno kanadský rozhodca konal inštinktívne podľa toho, v ktorej krajine žije a kde dostáva peniaze. Je to však profík z NHL a my sme predsa so zmluvou medzin NHL a IIHF súhlasili. O postupe Američanov rozhodlo, že boli dve tretiny hokejov lepší." Ruský brankár Andrej Chabibulin:"Odmietam akékoľvek špekulácie o zaujatom rozhodcovi.Pískal absolútne korektne." Mimochodom, Američnom neprekážalo, že ich finále s Kanadou pískal kanadský rozhodca McCreary. Rešpektovali jeho profesionálnu licenciu.
Po nose od maminy!
Môjmu vkusu viac imponovala útulnejšia olympiáda v Lillehammeri.V Salt Lake bolo všetko väčšie, americkejšie. Tak ako je Amerika väčšia ako Nórsko a má svoj vkus, na ktorý má právo, ako každá iná krajina. Američania so svojimi vlajočkami a "jú-es-ej" sa celkom prirodzene tešia z úspechov svojich športovcov, sú zväčša pozitívne naladení, čo očividne odráža ich životnú úroveň. V lyžiarskom areále Soldier Hollow ma rezoltúne zastavila mamina v rokoch v dobrovoľníckej uniforme. Nepustí ma ďalej, kým mi nenakrémuje nos, lebo slnko v pohorí Wasatch je vraj zradné.
Sorry za Busha
Už dosť dlho sa motám medzi nimi, ale nik - ani tá väčšina, čo nad jej všeobecnou vzdelanostnou úrovńou zvykneme na starom kontinente ohŕňať nos - ma neurazil, nestrčil, neskúšal ponížiť, že som z trpasličej krajiny a on z tej najväčšej. Keď novinársky koridor na pár minút pred slávnostným otvorením hier obmedzila kolóna prezidenta Busha, členovia jeho ochranky sa slušne ospravedlnili za pá
rminútové zdržanie so žiadosťou o pochopenie mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Vodiči hlavy štátu USA nikoho neohrozili agresívnou jazdou, a ni v nočných hodinách nemá v uliciach Salt Lake nik strach z opitého policajtského auta.
Antonio zachránil "peredaču"
Len v tejto chvíli ma trochu zmrazil opovržlivý pohľad kolegu na plechovku koly pri mojom notebooku. Vyzbrojený vodkovým oparom si prehrával pripravovanú svoju rozhlasovú "peredaču". V dramatickej kadencii slov sa najčastejšie opakovali slová "ďalší katastrofálny škandál, rozhdocoská mafia a americké doláre, smrť ideálov olympizmu".Spása prichádza v postavičke obetavého technika Antonia, ktorý máva v tlačovom stredisku nočné služby a dávno má v malíčku anatómiu nášho redakčného notebooku. "Tak, čo definitívne bez medaily, Ale ten Bejkajkeijk išiel päťdesiatku slušne, čo." Súcitne chlácholí rodák z Mexika, ktorému ostane na pamiatku z olympiády len dobrovoľnícke oblečenie a zopár povymieňaných odznakov. Nevidel ani jeden športový súboj, nezarobil ani dolár. Vybral si len dovolenku v zamestnaní. Tiež je rád keď sa darí hokejistom "Jú-es-ej",ale keď sa naňho nevrlo zhúkne ruský rozhlasák, že má v telefóne "čuť-čuť chujovoe" spojenie, za minútu má na stole nový aparát.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
