významného záväzku z programového vyhlásenia vlády. Čo treba kvitovať, keďže, všakáno, nedá sa to zďaleka konštatovať o všetkých bodoch tohto dokumentu.
Ani podľa mienky najväčších kritikov nie je nová norma katastrofou. Hoci diskusie o niektorých parciálnych úpravách budú ešte dlho odoznievať. A nie sú ojedinelé ani také prognózy, že ako mnohosť iných zákonov z koaličnej produkcie aj tento sa bude rýchlo novelizovať. Vysoké školy však zaiste môžu podľa neho naďalej žiť a fungovať. Tak ako žili a fungovali doteraz - v chudobe, ktorá cti netratí, a na úrovni, ktorá priorite vzdelávania na cti už dávno nepridáva.
Politický bod do koaličnej špajzy, zvlášť ministra Ftáčnika, má veru svoj ťažký a trvalý kaz. VŠ zákon nie je žiadnou reformou. Nedá sa oslavovať, pretože dlhodobo iba konzervuje súčasný stav, bez vyhliadky na prielom. Zachovanie "bezplatnosti" vysokého školstva vo všetkých formách je totiž neodpustiteľný systémový blunder. Ak berieme iba trochu vážne slogan, že vzdelanie je najlepšou investíciou, tak bezplatnosť je asi rovnaká celonárodná investícia, ako rezervy NBS na tridsaťpercentný úrok v Horizonte. Vklad vyzerá nesmierne lukratívne, investovanie je však vrcholne rizikové a ohrozuje nám to najcennejšie - budúcnosť.
Slovenské školstvo je podfinancované a nemôže konkurovať západným vzorom. Je absurdná predstava, ktorú razila SDĽ a ktorá vyhrala: Resty si vyfinancujeme z verejných zdrojov tak, že každoročne zvýšime rozpočtové výdavky o 0,1 percenta HDP. Do našich VŠ tečie nielenže menej prostriedkov v absolútnom vyjadrení, než v krajinách EÚ, ale i v pomernom vyjadrení ako podielu na HDP. Pričom to HDP na hlavu je dvaapolkrát nižšie, ako priemer EÚ. (Podľa optimistických prognóz sa na priemer EÚ v HDP dotiahneme za 20 rokov.) A toto je ešte iba pol problému - druhou polovicou je vnútorný dlh naakumulovaný za 40 rokov komunizmu a 12 rokov postkomunizmu. Jednoducho a jasne: Zacementovanie tzv. bezplatnosti štúdia týmto zákonom znamená zachovanie materiálneho aj infraštruktúrneho zaostávania slovenského V-školstva za vyspelým svetom.
"Bezplatnosť" je veru šlabikárový príklad toho, ako populistickí politici zneužívajú občiansku neinformovanosť a zjednodušené videnie problémov na zveľadenie vlastných výnosov. Hroznou kamuflážou je totiž ich korunný argument, že spoplatnením by bol porušený rovný prístup k vzdelaniu, keďže by si ho nemohli dovoliť študenti zo sociálne slabších vrstiev. Presný opak je pravdou - práve tzv. bezplatné štúdium je ilustratívnou ukážkou nerovnosti šancí. Neexistuje totiž nespravodlivejší spôsob výberu, ako sú prijímacie skúšky. To azda netreba rozvádzať; v sumáre oveľa významnejšiu rolu, ako pripravenosť uchádzača, zohráva momentálna dispozícia, tréma, šťastie, subjektivizmus skúšajúcich a - bohužiaľ a samozrejme - korupcia.
Tá kvitne a najlepšie sa jej darí v takom prostredí, kde sa vytvára presah dopytu nad ponukou. Cieľom každej politickej garnitúry, ktorej leží budúcnosť krajiny na srdci, preto musí byť jediné: Zrušiť prijímacie skúšky a sprístupniť VŠ každému s maturitou, kto má záujem. To je princíp a jediná cesta k tomu, aby sa vzdelanie stalo najlepšou investíciou nielen pre vyvoleného jedinca, ale celú krajinu. A na to existuje jediné riešenie - finančná spoluúčasť, trebárs až do výšky 50% nákladov na prevádzku školy.
Ohľady na "sociálne slabších" sú iba idiotskou výhovorkou politikov. Vo svete sú zavedené a odskúšané pôžičkové systémy, založené na ich splácaní z budúcich príjmov absolventov. Prostriedky, na ktoré sa dnes skladajú svojim študujúcim spoluobčanom všetci daňoví poplatníci, aj tí s najnižšími príjmami, by im proste absolventi v vrátili. Samozrejme, bezbolestne, z príjmov väčšinou nadštandardných, ktoré im umožnilo práve štúdium. Nenávratným príspevkom štátu by bol iba rozdiel medzi akýmsi minimálnym a komerčným úrokom - aby banky neprerobili.
Také je to jednoduché. Populizmus je ale na Slovensku neporaziteľný. Neprekvapuje u politikov, zvlášť zvrhlé ale je, ak takýto VŠ zákon vítajú rektori, teda tí, ktorí by mali byť najväčšmi v obraze. Vzorka ich názorov (napr. Korzár, 23. 2) je smutným svedectvom stavovského egoizmu; k spokojnosti im úplne stačí, že narastú akademické platy (navrhli a odhlasovali tí istí poslanci, ktorí odmietli skasírovať ešte aj externistov!) a že získali od dekanov kompetencie. Trhový princíp, že čo nemá poctivú cenu, nemá ani poctivú hodnotu, však platí aj o vzdelaní.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
