ostatní sa mali zviditeľniť aspoň na takých miestach, na ktoré nepadá v archíve natoľko prach. Medzi túto skupinu patrila aj Jaroslava Bukvajová, jediná naša zástupkyňa v bežeckom lyžovaní. Žiaľ, 48. miesto na desaťkilometrovej trati klasicky a to, že nepostúpila v kombinácii 5+5 po prvej časti klasickou technikou do druhej fázy voľnou technikou, prevýšilo aj najpesimistickejšie prognózy. Jej sen sa zrútil a zdá sa, že i viaceré ilúzie. Teraz sa s tým musí sama vyrovnať a vyzerá to tak, že to bola možno aj jej rozlúčka s vrcholnými podujatiami v tomto športovom odvetví. Dokonca bezprostredne po druhom zbabranom štarte v Amerike naznačovala, že končí s kariérou definitívne. Naozaj?
"Musím si ešte prečistiť hlavu, utriediť myšlienky. Nechcem dávať vopred nejaké unáhlené vyhlásenia. Až po sezóne zaujmem definitívne stanovisko. Viem však, že v nastávajúcom období okrem podujatí v rámci Slovenska do cudziny na Svetový pohár nevycestujem, nezoberú ma so sebou," poznamenala rozčarovaná členka Strediska štátnej športovej reprezentácie ŠKP Štrbské Pleso.
Už pred časom, keď sa chystala na druhé olympijské vystúpenie, uviedla skeptickú teóriu, že od Nagana spred štyroch rokov jej forma išla dolu. Zubami-nechtami sa ale držala možnosti zopakovať si zápolenia pod piatimi kruhmi. Do nominácie sa dostala na poslednú chvíľu, keď splnila kvalifikačné kritérium v pretekoch SP v Novom Měste na Morave. Predošlé vystúpenia vo Svetovom pohári signalizovali, že nie je vo svojej koži. Prirodzene, každý, kto obetuje tri roky driny svojmu odvetviu, nechce zostať pred bránami Olympu. ZOH ju magnetizovali, ale zároveň aj zničili. "Za športom by mi bolo ľúto, keby som od neho odišla. Lenže nevylučujem, že sa objavím v inom odvetví. Biatlonistka Soňa Mihoková ma láka, aby som prišla do ich partie. Je to zaujímavá ponuka, uvažujem nad tým." Už pred pár mesiacmi Jarka túto "kacírsku" myšlienku vyslovila. Vtedy to považovala ako memento pre tých, ktorí sú zodpovední za ženské bežecké lyžovanie. Vtedy sa cítila opustená, osamotená, bez možnosti trénovať v kolektíve dievčat. "Baby sa potrebujú pozhovárať a ja sa nemám vlastne s kým..." Keď sme sa jej na biatlon opýtali, či to myslí vážne, tak sa zasmiala a dodala: "Veď ja ani strieľať neviem." Teraz to zopakovala, ale aj doplnila,: "Lenže dá sa to naučiť. Viaceré bežkyne na lyžiach prešli k biatlonu a vyplatilo sa im to." Naša protagonistka je zronená z toho, že trápenie v úzkej stope nemá asi význam. "Nehodlám sa sama už ničiť. V kolektíve biatlonistiek vidím lepšiu perspektívu." Takže v Turíne na ďalšej olympiáde sa objavíte aj na strelnici - Martina Jašicová končí, nahradíte ju? "Pred Salt Lake City som také rozhodnutie nechcela urobiť, teraz je to otvorené, ale až príliš čerstvé, aby som vynášala definitívne súdy. Sama ešte neviem. Streľba je objektívna prekážka, ktorú by prichodilo prekonať. O mesiac budem múdrejšia."
Príprava a posledné zápolenia pred vrcholnou akciou nasvedčovali, že Jarka sa mobilizuje, ale rezultáty zaostali za očakávaním. Spoza mora sme sa dozvedeli o niektorých skutočnostiach, ktoré ovplyvňovali poradie. Naši sa sťažovali buď na zlý servis, že ich neposlúchali lyže alebo na zlý sneh. "Mne najviac prekážala tamojšia klíma, nadmorská výška a hlavne suchý riedky vzduch, ktorý robil šarapatu. Mala som starosti s dychom, neudýchala som preteky. Nebola som sama, kto na to doplatil. Bola som z toho hotová." Oponovali sme, že predsa Slováci boli pred odletom na sústredení v Tauplitzi, kde si mali privykať na inú nadmorskú výšku. Zrejme desať dní na to nestačilo, aby sa organizmus adaptoval na odlišné množstvo kyslíka. "Cítila som, že nestačím okysličovať organizmus."
Bežecké lyžovanie vyvolalo vlnu diskusií po zistených hriešnikoch, ktorí sa k úsmevom nedopracovali len rehoľou, ale i špekulovaním vo farmakológii. "Podporné prostriedky hrali nezanedbateľnú úlohu." Tréner Češky Neumannovej Frühauf to naznačil jasne a už na prvý pohľad odhadol, že hlavne Rusky neboli "čisté". Jemu však zase vyčítali trebárs to, že ani hypoxický stan na vytváranie väčšieho množstva červených krviniek prostredníctvom pobytu v zriedenom vzduchu tiež nie je kóšer, voči čomu sa ohradil. Slovom, pomaly už našinec stráca prehľad v tom, čo je normálne a čo nenormálne. "Ja som hypoxický stan nemala k dispozícii. No nepovažovala by som to za čarovný prútik na prenikavé výsledky. Na lyže si tiež nemôžem sťažovať, mala som ich perfektne pripravené. Vinu za sklamanie kladiem iba sebe, že som sa nevyrovnala s podmienkami. Nevyšlo mi to, strašne ma to mrzí. Obetovala som tomu všetko a bolo to vlastne márne. Výkonnosť mala klesajúcu tendenciu, a som z toho zranená, znechutená. Keď sa človeku darí, je dobre, ale najhoršie je preklenúť krízu." Bukvajová sa vlani v decembri mocovala s virózou, nechcela cúvnuť a vyliečiť sa, snažila sa chorobu zdolať. Teraz sa jej aj to vrátilo, telo nemala správne naštelované.
Aj ona si už v Salt Lake City prečítala odkazy našich fanúšikov, ktoré ju nešetrili a dali jej pocítiť, že zlyhala. "Odkazovali mi -vraj aby som išla domov na bežkách cez Severný pól. Mali pravdu, aj ja by som si dala taký trest, ale ďaleko by som zrejme nedošla. Pisatelia meilov sa ma pýtali, či vôbec trénujem a radili mi, aby som skončila s činnosťou, lebo nemám výkonnosť. Aj som sa dozvedela, že som obyčajná "talpa". Žiaľ, neviem, čo to znamená." Ktovie, možno v príprave sa realizačný tím mal orientovať na pobyt v nadmorskej výške nad 3000 metrov. Trate v dejisku olympiády si vyžadovali silové typy pretekárky a Bukvajová na to nemala dispozície. "Profil trate na desiatku som mala v malíčku, vedela som, čo ma čaká. Problémy s dýchaním ma ale vygumovali. Keď som prišla do cieľa, myslela som si, že vypľujem pľúca. Príčinou bol zvláštny riedky a hlavne suchý vzduch. Nohy mi stvrdli, bola som malátna, neudýchala som to. Svaly nevedeli pracovať, prišla na mňa slabosť, nevládalo som. Pritom v tréningu som sa cítila dobre. Nič podobné som predtým nikdy nezažila. Kombinácia mi vyšla ešte horšie, hoci som sa nádejala, že to budem lepšie zvládať. Omyl, do päťdesiatky pretekárok, ktoré sa dostali po prvej disciplíne na skejtovú trať, som sa neprebojovala." Martin Bajčičák ohúril na záver v maratóne na 50 km, pričom jeho predošlé štarty tiež nenasvedčovali, že by mal oslniť. Jarka už ale plány nekorigovala, vedela vopred, že sa predstaví iba 12. a 15. februára. Kolegovia, kamaráti, tréneri ju podržali, ale iba zmiernili jej bôľ. To ostatné je na nej, aby sa dokázala spamätať z traumy a začať znova.
"Mojím najväčším hendikepom je, že sa nemám s kým vzájomne ťahať v príprave. Po odchode predošlých protagonistiek žiadna z terajších súperiek u nás ma nenútili šliapať ešte na vyššie obrátky. To je v tréningu veľmi dôležité, vzájomná rivalita umožňuje pretekárovi zlepšovať sa. Som sama v popredí a za mnou na Slovensku diera. Čo suverénne stačí na domácich akciách, vonku neznamená veľa. Čo ale zmôžem?"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
