hokejového turnaja nikdy nechýbal populárny portál nhl.com či jeho ruský náprotivok nhl.ru, hlasy z ruského tábora zas zo všebecnej stránky mapoval Gazeta Rossija, čo nie je nič iné, ako ďalší portál gazeta.ru.
Tento trend, ktorý je už v západnom svete niečím absolútne bežným, v našich končinách však skôr niečím podceňovaným, samozrejme registrovali i organizátori ZOH v Salt Lake City. A tak medzi tisíckami akreditovaných novinárov z celého sveta pobiehali i tí, ktorí mali na krku press - visačky, pričom však patrili k reprezentantom internetových médií.
Ešte pred dvoma rokmi na letných OH v Sydney sa tamojší organizátori tvárili, že niečo také, ako redaktor internetového média neexistuje. Napriek početným žiadostiam, podloženým množstvom publikovaných materiálov (pravda, nepublikovaných "printovo" či audiovizuálne), nevydali ani jednu akreditáciu. Organizátori operovali s, v podstate pragmatickou, myšlienkou: príliš mnoho majiteľobv ľahko stvoriteľných webstránok by sa mohlo vydávať za športových žurnalistov, čím by však sledovali len jediný cieľ - dostať sa do úzko vyhradených priestorov prípadne ušetriť na vstupnom. V Sydney sa pritom zvolilo jednoznačné hľadisko: akreditovaný novinár nesmel byť ani len akousi "odnožou" seriózne vychádzajúcich novín, vysielajúcich rádií a televízií, tí, ktorí mali podklady na to, že vyrábajú internetový servis čo ako populárnej televíznej stanice tak neobstáli.
V Salt Lake City už tomu tak nebolo, aj keď, akreditačný výbor mal konkrétne podmienky. Akreditácie však fakticky bez problémov dostávali už spomínané internetové "odnože". Druhým, nepísaným zákonom, bol fakt, že spomedzi samostatne fungujúcich internetových médií, boli uprednostnené tie, ktoré majú istý imidž a cveng. Ostaňme pri úvodných príkladoch. Nhl.com. Nhl.ru. Gazeta.ru. Yahoo.com. Sports.com. Sportal.com. Či francúzsky Sport24.fr.
Aj keď zhruba 50 akreditácií pre internetových žurnalistov bolo len kvapkou v mori niekoľko tisíc novinárov, je to predsa len badateľný posun vpred.
Ďalší zatiaľ nie je možný. Internetové médiá totiž prechádzajú celým tunelom obmedzení, celý rad takýchto médií však vie takýto tunel elegantne "vytunelovať". Pred dvoma rokmi, po OH v Sydney si práve Medzinárodný olympijský výbor (MOV) najal niekoľko agentúr, ktoré prehľadali 20 tisíc serverov. Objavili zhruba 500 prípadov, pri ktorých niekto nahral televízne zábery a umiestnil ich na internet, kde si ich návštevník serveru mohol pustiť.
Aj preto bol súčasťou akreditácie na ZOH v Salt Lake City zákaz používať videozáznamy zo súťaží a so športovcami priamo na štadiónoch či športoviskách. "V oficiálnych olympijských priestoroch takéto médiá jednoducho nemohli natáčiť video ani audio. Textové informácie alebo textové interview, tie sú v poriadku," dodáva Phillippe Furrer, projektový manažér MOV. Právo umiestniť videozábery z priebehu ZOH tak mali len tí, ktorí si zakúpili televízne prenosy. Samozrejme, zákaz je zákaz, ten, kto na ZOH akreditovaný bol, si asi dával pozor (nakoniec, rozhovor so športovcom sa dá po vzájomnej dohode natočiť asi hocikde), už len preto, aby na to nedoplatil v budúcnosti, neakreditované, minimálne čiastočne tabuizované a ťažko potrestateľné i - médiá si z neho až tak ťažkú hlavu nerobili.
Samozrejme, že už tým, čo sme uviedli, nie je ťažké odhadnúť, v čom je celý problém. Televízne práva na lukratívne športové podujatia sú dnes absolútnou biznis - tutovkou, získanie monopolu (a jeho následné uvoľnovanie v štýle zaplať, vysielaj a pozeraj sa) znamená pekný finančný balík. MOV pritom až 51% finančných prostriedkov, či, ak máme použiť aktuálny slovenský termín, výnosov, získava z predaja televíznych práv. A internet, ten je multimediálny. A dostupný, bez ohľadu na to, či sa tá ktorá televízia v tom ktorom štáte cíti na to, aby si prenosy zaplatila (alebo na ne mala právo v rámci existencie v medzinárodných združeniach). A zároveň: internet je momentálnou hrozbou televízie, niečím, čo môže narušiť spomínané monopoly. Pretože: žiadne noviny vám nenahradia priamy prenos, komentovanie v rádiu ho nahradí len čiastkovo - ale internet to dokáže.
Dodajme, že MOV trvá na televíznom ponímaní prenosov z OH (zrozumiteľne: na monopole veľkých televíznych spoločností) do roku 2008. A ani potom nie je isté (teda skôr nie), či sa urobí ďalší ústretový krok smerom k internetovým médiám. Balík peňazí sa totiž neustále nafukuje, v konkurenci renomovaných televíznych spoločností môže moderné médium zatiaľ vyberať len omrvinky. Možný je oddelený predaj prenosových práv, je však otázne, či by s ním súhlasili vedenia televíznych gigantov. Skúsme hádať.
V každom prípade, ak ZOH v Salt Lake City prekonali niekoľko pomyselných rekordov, spomeňme fakt, že ZOH sa uskutočnili v doteraz najväčšom meste, spravili tak i v prípade internetovej žurnalistiky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
