dirigovať koncert zložený z diel W. A. Mozarta a F. Liszta. Ondrej Lenárd vystúpi dnes s orchestrom Štátnej filharmónie Košice. Ponuku prijal bez dlhého rozmýšľania. Napokon, ide o orchester s ktorým spolupracoval už viackrát. A predstaví sa s ním aj na záver festivalu KHJ. V prestávke medzi dvoma skúškami sa neformálne stretol s novinármi. Tlačovky totiž nemá rád. Nazvali sme to teda posedením pri káve.
Vo štvrtok budete dirigovať aj symfóniu Faust skladateľa Franza Liszta. Poviete nám o nej niečo?
- Stačí si pozrieť skúšku. Je to mimoriadne a nesmierne náročné dielo. Vyžaduje si muzikalitu a obrovskú súhru detailov. Hovorí sa, že Liszt písal túto faustovskú symfóniu z pomsty muzikantom. Je to veľmi sugestívne dielo. Ale po prvej skúške som u hráčov tohto orchestra nespozoroval nijaký hnev. Ponorili sa do diela hneď od začiatku a zhosťujú sa ho výborne. Je mi potom až smutno, že na tento východ kašlú a orchester ŠFK, napriek svojim kvalitám a prínosu pre slovenskú kultúru, sa borí vo finančných problémoch. Štát investuje do trápneho hokeja a na kultúru peniaze neostávajú. Veď toto teleso robí obrovskú osvetu. Čakám, že sa konečne niekto tam hore obráti na túto svetovú stranu.
Faustovská téma je výzvou pre literátov, režisérov a mnohých ďalších tvorcov. Čo znamená pre vás, ako dirigenta?
- Ani neviem zrátať koľko skladieb vzniklo s touto témou. Veľmi známou je Mahlerova symfónia. Zrejme je tou výzvou posolstvo Fausta: Všetko je pominuteľné láska sa však nemôže pominúť. Bodaj by si toto motto zobralo za svoje čo najviac ľudí. Potrebovali by sme milióny Faustov, hovorím si. Najmä keď sa tak obzerám akých ľudí stretávam na ulici. Niekedy je to horšie ako si dokážem predstaviť. Liszt prináša vo svojej symfónii tri faustovské pohľady. Keď si ju vypočujete, opýtate sa kde je zlo a kde je dobro? Bodaj by to bola výzva, aby sa ľudia obrátili do seba.
V čom spočíva tajomstvo večnej energie dirigentov? Máloktorý odchádza do dôchodku. Ľudovít Rajter dirigoval ako deväťdesiatročný.
- Nepovedal by som, že dirigenti neumierajú skoro. Máme tu množstvo civilizačných prehreškov, atómové elektrárne, ktoré pomáhajú našim kĺbom a podlamujú zdravie. Keď sa človek zapotí pri skúške a omylom vybehne na ulicu, môže si tiež všeličo uhnať. Je pravdou, že dirigenti majú večnú pumpu. Celý život si trénujú srdce. Ale nikto nevidí tie stresy, ktoré zakaždým prežívame. Vypestoval som si nekompromisný a tvrdý pohľad na veci. Každá chybička ma dokáže vykoľajiť. Akoby som dostal zopár úderov dvadsaťkilovým kladivom.
Hudobníci sú na tom teda lepšie?
- Nemyslím si to. Spomínam si na jeden koncert, kde sme hrali Brücknerovu 4. symfóniu. Začína v nej lesný roh nesmierne náročnou pasážou. Keď som sa na začiatku toho koncertu postavil za dirigentský pult a pozrel som sa na sólistu, myslel som si, že budem volať sanitku. Bol od strachu biely ako krieda. Robili dokonca nejaké merania a zistili, že jeden koncert je rovnaká námaha ako osem hodín práce v bani.
Pociťujete ešte stále strach, alebo trému?
- Áno, len ho nesmiem dať najavo. A nesmú sa mi triasť ruky. Myslel som si, že strach vekom prejde. Hovoril som si, keď budem starší, budem si z toho robiť dobrý deň. Ale nie je to tak. Spomínam si na sedemdesiate roky a jeden koncert v Budapešti. Keď bolo po všetkom a sedel som s priateľmi v pivárni, vyhŕkol som zo seba: Som šťastný a som nešťastný. Asi tak by sa dalo charakterizovať, čo cítim po koncerte. Keď sa všetko skončí, mám to uložené ako na disku. Vrátim sa domov, manželka sa mi prihovára a ja nič nevnímam. Musím si to všetko ešte raz pekne v pokoji prejsť v hlave.
Čím to, že ste takto prilipli ku Košiciam?
- Z jednoduchého dôvodu. Mám korene iba 48 kilometrov odtiaľto. Narodil som sa v Krompachoch a v Košiciach som chodil na strednú školu. Keď mám možnosť sem prísť, vždy ju s radosťou využívam.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
