hrad, v roku 1265 bol spustošený a nový majiteľ šľachtic Merse ho dal znova postaviť. Pod ním bola staršia usadlosť Peňažnica, ktorá vplyvom prírodných živlov zanikla. Postavili na jej mieste novú - Lipovce. Postupne hrad a okolie menil majiteľov. V 14. storočí to boli Abovci, v 15. Rozgoňovci a Zbudajovci, v 16. Keczerovci, v 17. a na začiatku 18. storočia patril Szineyiovcom a začiatkom 18. storočia bol definitívne zbúraný. Poslaním hradu bolo strážiť dôležitú obchodnú cestu, ktorá viedla od Prešova okolo V. Svinky a jej jedna vetva smerovala cez Šindliar, Lipovce a Lačnov do usadlosti Levočských vrchov na Spiš. Podľa údajov (nie veľmi hodnoverných) už od jeho vybudovania tam sídlili templári. Títo už vtedy využívali lipovecké minerálne vody. Sú aj ďalšie pohľady, ktoré siahajú ešte hlbšie do minulosti.
Lipovecké pramene minerálnych vôd až do polovice 17. storočia boli v takom stave, ako si ich vytvorila príroda. Postupným zásahom človeka sa okolie začalo meniť. Vyvierajúcej vode z prameňov ľudia hovorili Slacvina. Využívali ju na pitie a po overení liečivých účinkov aj na kúpanie, hoci bola studená.
Územie Lipoviec s prameňmi v 17. storočí patrilo šľachtickej rodine Szineyi zo Svine. Tí spozorovali, že ľudia, ktorí pijú vodu alebo sa nej kúpu, sa dožívajú vysokého veku, často i vyše sto rokov. Chýr o tejto vode a okolitom prostredí sa rozletel po celom Rakúsko-Uhorsku. K vysokému veku priaznivo prispievala voda, vzduch a okolité hory Braniska. Šľachtická rodina sa rozhodla postaviť tam kúpeľný dom s drevenými malými kabínkami na drevených koloch. Každý sa tam liečil podľa svojich predstáv a podľa pokynov svojho osobného lekára. V okolí kúpeľného domu pribudli ďalšie zariadenia - jedáleň, hostinec, pekárnička a park s chodníčkami. Objekty kúpeľov boli pomaľované rôznymi ozdobami a podľa toho dostali svoj názov Cifrovaná. Všetko sa to udialo v čase, keď kúpeľníctvo bolo veľmi módne, efektívne a keď kúpele navštevovala zámožnejšia klientela z Uhorska. Vtedy boli kúpele Cifrovaná vysoko hodnotené v Šarišskej župe. V Lipovciach a kúpeľoch Cifrovaná sa často schádzali zámožnejšie vrstvy zo Šarišskej župy na pikniky, ale aj na rôzne úradné stretnutia.
Kúpeľníctvo na konci 19. storočia začalo strácať na svojej popularite a prosperite. Prednosť dostávali kúpele v blízkosti veľkých miest a dobre vybavené. Prihliadalo sa aj na spôsoby liečby a výskyt termálnych zdrojov vody. Kúpele Cifrovaná boli excentricky situované a doprava bola nákladná a namáhavá, čo spôsobilo stratu klientely a postupný zánik kúpeľov v Lipovciach. K zániku prispela aj nepriaznivá finančná situácia vtedajšej majiteľky šľachtičnej Eugénie Szineyiovej.
Pramene minerálnych vôd v Lipovciach a kúpele Cifrovaná odkúpil Augustín Schultesz z Budapešti v roku 1882. Odvtedy sa začala písať nová história kúpeľov a minerálnych prameňov v Lipovciach Slacvina sa definitívne - úradne premenovala na Salvator (spasiteľ) a jej názov sa pripisuje grófovi Szakmárymu. Nový majiteľ kvôli väčšej efektívnosti a ziskom sa rozhodol odložiť program rozvoja kúpeľov a začal vodu plniť do fliaš a expedovať do obchodnej siete v Uhorsku, ale postupne do zahraničia a dokonca aj do USA a Kanady. Najskôr sa spojil s významnými osobnosťami zdravotníctva a kúpeľníctva v Európe a prostredníctvom nich urobil vode - Salvatorke rozsiahlu propagáciu. Zostavil vhodné etikety na označovanie fliaš vo viacerých jazykoch aj v latinčine, na ktorých boli zobrazené aj vlastnosti vody. Salvatorka bola vyhlásená za liečivú osviežujúcu vodu 22. júla 1888.
A. Schultezs pri prameňoch dal namiesto kúpeľných zariadení vybudovať plniareň a sklady na plné a prázdne fľaše. Podobne na železničnej stanici v Prešove postavil sklad na expedíciu minerálnej vody, ktorý sa využíva dodnes. Vodu do Prešova vozili furmani na konských záprahoch z okolitých dedín. Jeden furman na voze odvážal 600 dvojlitrových fliaš a 6 kusov mal od majiteľa ako rezervu.
Majiteľ Lipoveckej minerálky - Salvatoru býval v Budapešti a závod viedol jeho správca. Po prvej svetovej vojne, keď sa pomery v Európe zmenili, v roku 1927 závod a pramene odkúpila prešovská filiálka Tatra banky a ona dala pramene najprv do prenájmu, ale neskoršie ich predala dvom majiteľom, ktorí ako Židia boli v roku 1942 odvlečení do koncentračného tábora odkiaľ sa už nevrátili. Od roku 1942 až do roku 1949 Lipovecké pramene minerálnych vôd spravovalo mesto Prešov a dokonca sa stalo ich vlastníkom. Jediný dedič po predchádzajúcich vlastníkoch sa v roku 1947 zabil pri havárii lietadla pri nižnej Šebastovej, neďaleko Prešova. V roku 1949 boli lokality znárodnené a prešli pod správu Čsl. kúpeľov a žriediel v Prahe. O niekoľko rokov neskoršie v roku 1955 sa v Prešove zriadil n. p. Východoslovenské žriedla s troma závodmi: Lipovce, Cigeľka a Baldovce. Dnes ich spravuje a. s. Minerálne vody so sídlom v Prešove na Slovenskej ulici.
Prvý ktorý opísal pramene minerálnych vôd v Lipovciach v 18. storočí bol Matej Bel. Je zaujímavé, že pri prvej registrácii prameňov v roku 1763 - 1769 sa Lipovce neobjavili v tomto registri, ale už v roku 1777 ich vo svojej balneografii už uvádzal H. J. N. Crantz. Podrobnejšiu analýzu vôd tam uskutočnil v roku 1799 Štefan Josa, stoličný lekár zo Saobolčskej župy za aktívnej spolupráce generála Gabriala Splényho, vtedajšieho majiteľa fričovského šľachtického panstva. Splény pri jednom prameni na pozemku, ktorý odkúpil, postavil kúpeľný dom s vaňami. Po jeho smrti aj tieto kúpele zanikli, ale ostalo len pomenovanie jednej lokality - Špľeňovec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
