Skôr narodení poznajú pieseň, v ktorej sa spieva: "...žene treba to i to, sito, brdo, koryto." Čo je brdo, na čo slúžilo, kto ho vyrábal?
Brdo je starodávny tkáčsky nástroj, súčiastka krosien, ktorým tkáčky prirážali útkovú niť k už natkanému plátnu. Vyvinulo sa z paličky, doštičky v tvare pravítka do konečnej podoby: dvojitého rámu s mriežkou, ktorú tvorili drevené, trstené a neskoršie kovové zubce z mosadze alebo ocele. Brdo používali už starí Egypťania v tvare dvojsečného dreveného meča s rukoväťou a v rôznych podobách všetky národy pri tkaní plátna. Ako brdo slúži na úzke plátno aj dnes hrebeň alebo vidlička. Brdá s trstenými a drevenými zubcami používali aj v tkáčskej veľkovýrobe až do konca 18. storočia, pre domáce tkáčstvo v Gemeri ich vyrábali podomácky aj začiatkom 20. storočia. Domáce tkáčstvo, ktoré sa u žien na vidieku dedilo z pokolenia na pokolenie, sa tiež nemohlo zaobísť bez bŕd. Začali ich podomácky vyrábať roľníci najmä v menej úrodných a podbanských oblastiach a takto si prilepšovať popri malých gazdovstvách. Brdárstvo bolo známe v ľudovom prostredí v 16.-17. storočí, patrilo čiastočne do domácej výroby a sčasti do vandrovníckych zamestnaní - ako podomový obchod, priekupníctvo na území Slovenska i mimo neho. Jeden brdár stačil zásobovať drevenými a trstenými brdami vyše tisíc tkáčok v širokej oblasti. Brdári boli vytrvalí chodci, keď pred vznikom železníc putovali peši za 1 - 2 mesiace do vzdialenosti 200 - 300 km.
Brdárstvo bolo podmienené dostatkom dreva a pestovaním konopí, čo spĺňali podbanské oblasti, ku ktorým patril aj západný Gemer. V prvej polovici 19. storočia sa tu brdárstvom zaoberala časť obyvateľov obcí Drienčany, Budikovany, Ostrany, Hostišovce, Pápča, Teplý vrch, Španie Pole. Niekoľko brdárov bolo aj na Zemplíne v Zbudskom Rokytove, Humenskom Rotykove, Čemernom, v Šariši (Žipov), Tekove (Veľké Pole), na západnom Slovensku (Sobotište, Horná Súča, Mestečko). Dejinami tohto remesla v západnom Gemeri sa zaoberala dnes už nežijúca Dr. Mária Prasličková a jej kniha "Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri" ich podrobne zachytáva.
Tak ako sa "dedilo" u žien tkáčstvo z matky na dcéru, aj brdárstvo najčastejšie prechádzalo z otca na syna. Pretože už od útleho detstva sa chlapec v rodine brdára hral na robenie bŕd, v dvanástich rokoch robil funkčné brdá a začínal ich predávať s otcom. V pätnástich sa nejeden púšťal predávať do sveta sám. Práve preto, že deti rástli s touto prácou, brdár nepotreboval výučný list, ním boli vyrobené brdá. Ich počet závisel od toho, do akej miery bola rodina odkázaná na tento zárobok. Zručný brdár vyrobil spolu so ženou cez zimu asi 100 bŕd. Najviac pracovali v novembri, decembri a januári a najväčšie výkony dosahovali v pondelok, lebo v nedeľu išli skoro spať a vstávali hneď po polnoci. Brdá predávali tiež v zime, po Novom roku. Ukladali ich do vriec alebo zájd a tak ich nosili na chrbte previazané remeňom. Každý brdár potreboval výstroj: dlhú huňu - "sírevic", t.j. plášť z ovčej vlny, biely, hnedý alebo čierny, brdársku kapsu na náčinie, plátennú kapsu na jedlo, palicu na opieranie a proti zlým psom a pas do Maďarska. Podomoví obchodníci museli mať podomovú knižku. Predaj v dedine ohlasoval brdár ťahavým hlasom: "Kupte si brdá, budete hrdá, kupte si brdká, budete vrtká!"
Tak, ako sa po tisícročia nezaobišli bez bŕd tie národy, ktoré tkali plátno, človek nemohol žiť v tme. Hľadal zdroje, ktoré by mu podľa potreby slúžili a poskytovali svetlo, keď mu ho nedávalo slnko. Od ohňa, tzv. lúča, smolničiek dospel vývoj až k sviečke, ktorá má svoju funkciu a niektorých elektrární.
Dnes niet u nás človeka, ktorý by sa pri zapálení sviečky alebo leštení nábytku prípravkom z včelieho vosku zamýšľal nad jeho významom. Napokon, súčasné sviečky sú z parafínu na rozdiel od minulosti, keď sa vyrábali z vosku. Včelí vosk bol veľmi významný. V gréckom mýte a Daidalovi a Ikarovi sa z vosku modelujú krídla, aby mohol človek lietať, u Židov bol vosk taký dôležitý, že Talmud dovolil vykonávať včelárske práce aj v sobotu. Už na počiatku ľudskej civilizácie bol vosk všade veľmi vyhľadávaný a cenný produkt. V staroveku ho používali na konzervovanie kovových predmetov a zbraní proti hrdzi, ale aj ovocia proti plesni, natierali ním steny, utesňovali drevené sudy, lode, slúžil ako lepidlo, konzervovali ním proti hnitiu a vlhku písomnosti, používali na výrobu vlny, v lekárstve. Nebolo azda odvetvia, ktoré by nepotrebovalo včelí vosk. Že bol vosk veľmi dôležitý, svedčí o tom skutočnosť, že v 10. storočí ním obdarovala kyjevská kňažná Oľga byzantského cisára. Dávky vosku žiadali kostoly aj kláštory. Najviac vosku sa spotrebovalo na osvetľovanie šľachtických sídiel a kostolov. Vosk získavali z včelích plástov - voštín, súšov. Ich výkup, výroba a predaj vosku - voštinárstvo - bolo rozšírené aj v západnom Gemeri v obciach Hostišovce, Ostrany, Lipovec, Striežovce, Drienčany a ďalšie. Voštinárstvo patrilo čiastočne do domácej výroby a sčasti bolo vandrovným zamestnaním. Zaoberali sa ním brdári i voštinári, o ktorých napísala Dr. Mária Prasličková publikáciu "Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri získavali vosk vyváraním, vytápaním alebo lisovaním v špeciálnych tzv. zábojoch (na obrázku záboje v obci Lipovec). Vosk, ktorý vyrobili Gemerčania, mal veľký význam nielen v Rakúsku a Uhorsku, ale aj v prvej ČSR - vtedy ho v spomínaných obciach vyrobili asi 290 q, čo bolo viac ako polovica celoslovenskej výroby. Chemická výroba voštinárstvo vytlačila a dnes naň rodiny voštinárov môžu už len spomínať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
