diaľnice z Damašku na jordánsku hranicu.
Medzi osobnými autami z arabských krajín, preplnených cestujúcimi a tovarom do posledného miesta, vzbudila naša Avia karavan pozornosť nielen putujúcich Arabov, ale aj personálu na hraniciach. Hneď sa nám začali venovať. po zistení, z ktorej krajiny pochádzame, koľko je to kilometrov a kam chceme ísť, len krútili hlavou nad našou odvážnosťou. Zaplatili sme 150 USD za víza pre tri osoby, poistenie osôb a auta, poplatok za cestu a pokračovali sme k hlavnému mestu.
Zdalo sa nám, že keď v podvečer zaparkujeme s karavanom mimo oázy, spokojne si odpočinieme a ráno zavčasu vyrazíme. Nebolo to tak. Keď nás objavili obyvatelia neďalekého zoskupenia štyroch domov, začali nás pozývať na čaj. Zdráhanie bolo márne. Aspoň ja, ako muž, som išiel na návštevu. Len ťažko spočítateľná rodina sedela na vankúšoch pod stenami terasy. Pätnásť detí a ženy môjho hostiteľa sa miešali s trinástimi bratovými z vedľajšieho domu. Ani po hodinovej návšteve a vysvetľovaní som nepochopil, kto ku komu patrí. S radosťou pózovali pred videokamerou a fotoaparátom. Prekvapila ma veľká hala, v ktorej pod stenami boli podušky, akési lehátka. V tejto miestnosti spala celá rodina. Všetko žiarilo čistotou a orientálnym prepychom. Na dvore tri autá, z nich jedno terénne, ktoré vraj slúži na vozenie detí do školy. Vycítil som, že ide o zámožnejšiu rodinu. Aj tých pár domov vedľa patrilo k ich rodine, súrodencom. Na otázku, odkiaľ na to majú, odpovedali, že sa zaoberajú obchodom. Ráno nás zobudilo stádo tiav, umiestnených neďaleko od nás v púšti, ktoré napájala jedna zo žien môjho hostiteľa.
Mozaiková mapa svätej zeme
Do mesta Madaba, 35 kilometrov juhozápadne od Ammánu, sme prišli popoludní. Turisti sem prichádzajú hlavne preto, aby si prezreli mozaikovú dlažbu zo 6. storočia. Bola objavená pri prestavbe byzanského kostola na ortodoxný kostol sv. Juraja koncom 19. storočia. Mozaika znázorňuje starobylú mapu Svätej zeme a Horného Egypta. Bola vraj určená kresťanským pútnikom. Geografické údaje spestrujú zobrazené rastliny a zvieratá: po Mŕtvom mori sa plavia člny, v Jordáne plávajú ryby, palmové lesy obývajú divé zvieratá. Len kúsok odtiaľto na vrchu Nebo v starom františkánskom chráme je mozaika, ktorá nie je o nič menej vzrušujúca. Pochádza tiež zo 6. storočia a znázorňuje scény z lovu a harmonický svet s pasúcimi sa ovcami. Z vrchu Nebo podľa biblie ukázal Boh Mojžišovi zasľúbenú krajinu. Podľa židovského podania sem Mojžiš priviedol svoj ľud po štyridsaťdennom putovaní púšťou a tu je aj pochovaný, i keď jeho pozostatky nikdy nenašli. Prekrásny výhľad na údolie Jordánu a na Mŕtve more určite ulahodí oku každého turistu.
Kráľovskou cestou do Keraku a k Mŕtvemu moru
Cestou, ktorá sa volá Kráľovská, s obrovskými roklinami či serpentínami a extrémne dlhými stúpaniami, sme sa presúvali v odpoludňajších horúčavách. Krátka zastávka v púšti oproti olivovej farme sa neobišla bez pozvania majiteľa farmy na čaj. Vedľa cesty pri farme stálo veľmi dôležité zariadenie, zaužívané od dávnych čias: kamenná, asi 50 litrová nádoba s vodou na podstavci, hrnčekom na reťazi, tabuľkou s arabským nápisom a jordánskou vlajkou. O nádobu a jej obsah sa stará najbližšia oáza alebo farmárska usadlosť. Takéto zariadenia, ktoré slúži cestujúcim púšťou, boli na viacerých miestach popri ceste.
Je dobré v týchto končinách vybrať sa na prehliadku väčších historických objektov v ranných hodinách, neskôr je neznesiteľná horúčava. Skôr, než malé japonské autobusy pozbierali školopovinné deti z predmestia Keraku, my sme už chodili po hradbách križiackeho hradu. Hrad Kerak postavili v priebehu križiackych vojen v 12. storočí. Križiakov vystriedali Arabi, Osmani, Angličania a konečne Jordánci. Hrad až do dnešných čias ostal skoro v nezmenenej podobe a je príkladnou ukážkou križiackej architektúry.
Odtiaľ k Mŕtvemu moru, k najnižšiemu bodu zemského povrchu (394 metrov pod úrovňou mora), cesta prudko klesá. Horúčava len prispieva k dramatickému prechodu tohto bizarného ale ťažkého úseku pre našu Aviu. Zastávka a obed vo vzácnom tieni paliem oázy Dhira nám umožnil rozhovor s učiteľmi z miestnej základnej školy. Hoci je oáza malá, detí majú v škole dosť. Zvážajú ich z veľkej vzdialenosti. Sú to deti beduínov žijúcich pod stanmi a pohybujúcich sa v púšti okolo Mŕtveho mora. Učitelia spolu so žiakmi prichádzali k ceste s nádejou, že sa s niekým odtiaľ zvezú domov. Jeden z učiteľov študoval v Rusku. Celkom dobre sa s ním dalo porozprávať o radostiach ale aj problémoch, najmä finančných, ktoré trápia tunajších učiteľov.
Náš plánovaný troj- až sedemdňový pobyt pri Mŕtvom mori sme skrátili. Neznesiteľný horúci vzduch, nepredstaviteľné množstvo otravných múch a more, ktorého voda takmer neosviežovala, nás vôbec nelákali. S autom sme stáli pri bahennom okraji Mŕtveho mora. Dvere a okná museli byť zatvorené pred dotieravým hmyzom. Trojhodinové kúpanie, spojené s poznávaním okolia a filmovaním nám stačilo, dlhšie sa nedalo vydržať.
(dokončenie o týždeň)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
