ktoré tu vyslovil minulý týždeň, nezaujal mediálne stanovisko azda už iba zväz hluchonemých. Koalícia má tučnú hostinu - obľúbená téma je opäť na stole. Len aby nás z toho všetkých nebolelo brucho.
Nicholas Burns sformuloval zatiaľ najtvrdšie rozpor medzi vládnymi ambíciami HZDS a integračnými ambíciami krajiny: "Žiadne nedemokratické hnutie, strana a ani vláda nemajú miesto v NATO. (...) Preto USA nemohli podporiť kandidatúru Slovenska v roku 1997. A nejestvujú žiadne dôkazy, že by sa vedenie vtedajšej vládnej strany zmenilo." Tak - zrozumiteľnejšie sa už nedalo. HZDS si túto facku vykoledovalo, keďže doterajšie, takpovediac jemnejšie (hoci tiež veľmi zreteľné) výroky mnohých iných činiteľov buď prekrútilo alebo zľahčovalo. Príkladmi by bolo možné vytapetovať celú Tomášikovu.
Isteže je veľmi-veľmi sporné tvrdiť, že HZDS sa nezmenilo. Je to zjednodušenie. Od roku 1997 sa zmenil každý. Presnejšie je, že HZDS sa nezmenilo v tom pre USA najpodstatnejšom; Mečiar a kolektív zostávajú stále dlžní uznanie svojej rozhodujúcej viny na integračnom zlyhaní. "Nestotožňujeme sa s hodnotením HZDS tým viacej, že ani jedna z výhrad z minulých období sa nepotvrdila" - tak znie napríklad včerajšie vyhlásenie HZDS. Bohužiaľ.
Hnutie stále nevie zaujať normálny postoj k svojmu poslancovi na úteku, ku kauzám Gaulieder, hárky DU, zmarené referendum a spol., po ktorých prichádzali na Slovensko demarše. Mečiar stále nedokáže povedať, že jeho slávna amnestia bola nehoráznosť a slušne sa ospravedlniť (ako napr. Keltošová za svoju rolu na "noci dlhých nožov"). A tak ďalej - USA, ako najsilnejšia mocnosť NATO, majú proste právo na svoju optiku, právo skepsy, právo neveriť. Slovensko bolo v tej dobe proste neakceptovateľné a vo Washingtone sú názoru, že recidíva by hrozila, keby sa HZDS vrátilo.
My si napríklad môžeme myslieť, že HZDS je už uzrozumené s tým, že opakovanie excesov by Slovensko definitívne potopilo, a preto sa im už v budúcnosti vyhne. Môžeme dokonca napevno vedieť, že repríza nebude, keďže v uplynulom období boli prijaté také zmeny v ústavnom a politickom systéme, aby značná časť vtedy ešte možných nedemokratických postupov už možná nebola. To všetko na podstate veci - že USA to vidia inak - nič nemení. Malo by však meniť na prístupe zvyšku slovenskej politiky, pokiaľ berie NATO ako prioritu iba trochu seriózne. Mala by totiž nebezpečenstvo HZDS zľahčovať, resp. zreálňovať. Nie - zo všetkých strán sa valí aplauz a jasot.
Je maximálne nevkusné rozbabrávanie Mečiarovej reakcie, ktorý pre ČTK uviedol, že "pokiaľ sme dosiaľ žiadnu inú alternatívu (než vstup do aliancie) nepripúšťali, dnes je treba uvažovať o tom, že i toto je možné". Normálne totiž Mečiarove výroky nikto z koalície neberie vážne, veď každý si už zvykol, že improvizuje a tára. Situácia sa dramaticky mení v momente, ak sa dajú využiť proti nemu - zrazu to, čo predseda HZDS povie, má svoj hlboký význam a politickú relevanciu.
Je zaujímavé, že keď ten istý Mečiar na vlastnej konferencii o NATO vyhlásil, že integračné ciele sú preň prednejšie, ako účasť vo vláde, všetci to iba mlčky registrovali, ale nikto nekomentoval. Pritom už nič väčšieho povedať nemohol; rozmazávať tento výrok by však znamenalo pripraviť sa o tromfovú predvolebnú kartu. Aktuálny je až teraz, keď akože Mečiar zase raz odhalil, že klame. Pre každého je úplne samozrejmé, že táral vtedy, a teraz sa "preriekol".
Takéto prefackávanie HZDS je však prefackávaním celého Slovenska. Štát sa prijíma do NATO ako celok, a či sa nám to už páči, alebo nie, HZDS bude voliť minimálne štvrtina populácie. Je absolútne scestná konštrukcia, že krajina je pre integráciu spôsobilá vtedy, keď je nekompatibilná, ale najsilnejšia strana v opozícii, a nespôsobilá vtedy, keď je tá istá strana vo vláde. Voľbami 2002 predsa dejiny nekončia, budú (teda mali by byť) aj v roku 2006. A potom čo?! Členstvo v NATO prekračuje volebné obdobia, ak je Slovensko raz rizikové, potom je usporiadanie po voľbách 2002 iba epizódou, nie míľnikom.
Nicholas Burns si túto pomýlenú optiku nasadzovať môže, od slovenskej koalície je to nehoráznosť. Aj Burns by však mohol trochu serióznejšie počítať; ak totiž vláda USA dnes zvažuje aj najširší variant rozšírenia, vrátane Rumunska a Bulharska, červená kvôli HZDS neznesie iné pomenovanie než to, čomu Američania hovoria "double standard". Teda dvojitý meter; v Rumunsku totiž ani nič nehrozí, tam je jednoducho fakt, že pri moci je ten istý prezident Iliescu, ktorý už raz tiež vládol, a to spôsobom, že Mečiar je v porovnaní s ním Václav Havel krížený s Mahatmom Gandhím...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
