Asi o dvadsať rokov ju vydalo nakladateľstvo Gejzu Dusíka na LP platni s názvom Slovenské evergreeny. Odvtedy si ju požičalo množstvo spevákov, vari najznámejším súčasným interpretom je Milan Lasica. Zaspieval si ju dokonca aj prezident Rudolf Schuster na svojom predvolebnom CD.
Málokoho by dnes možno napadlo, že autor textu bol Košičan. Doktor Boris Boča by pred pár dňami oslávil osemdesiatku. Spomínali sme s jeho synom Borisom Bočom mladším, poslancom mestskej časti Nad jazerom. Ako prezradil, s otcom sa osud nespravodlivo zahral a nedožičil mu vychutnať si aspoň kúsok zadosťučinenia. Textár šlágrov "Nerob si starosti, Miško", "Pošepkaj mi tíško", "Keby som ja milión sŕdc mal" a mnohých ďalších upadol do zabudnutia. Jediný syn sa už zopár rokov snaží dostať otca opäť do povedomia. Pomohol mu Pavol Zelenay, ktorý materiály o jeho živote zaradil do rozhlasového programu, ba aj antológie začiatkov slovenskej populárnej hudby.
"Ako stredoškolák som vlastne ešte nevedel, že otec písal nejaké texty. Až raz nás prišiel navštíviť príbuzný a povedal mi, že mu vyšla pesnička na nejakej výberovke. Vo všetkej skromnosti otec netušil, že mal vôbec nárok na nejaké tantiémy. Až v osemdesiatych rokoch začal písať na SOZU, či by ich nemohol dostávať. Nebol však jej členom a preto mal smolu. Všetko bolo premlčané. Zriekol sa takto aj nároku autorských práv k textom operety Cyprián hriešnik. V dokazovaní práv vládol neporiadok. Mnohé otcove texty si privlastnili iní. Trvalo roky, keď už ako dôchodca dostal aspoň za text k pesničke Skôr než odídeš tantiémy. Koľko to bolo korún? Rovných deväťdesiatjeden," rozpráva syn.
MT: Básnické črevo objavil zásluhou bohémy
Rodený Košičan Boris Boča prežil stredoškolské štúdiá v Michalovciach a Prešove a lekársku fakultu vyštudoval v Bratislave. Tam sa stretával v kaviarni Reduta a v Savoyke s bohémou, Františkom Kryštofom Veselým, Gustávom Bromom, Karolom Senkom a inými. Toto prostredie ho podnietilo. Zistil, že má vlastne básnické črevo a keďže peňazí bolo málo začal spolupracovať so skladateľmi. Stal sa textárom J.F. Zemplínskeho, Karola Senka a J. Móžiho.
Ba písal dokonca krátke rozhlasové kabarety a dokonca libreto k operetám. Najviac vecí napísal pre Zemplínskeho, autora viacerých šlágrov. Bol jeho textárom, kresličom nôt a titulných stránok.
Niektoré pesničky ako napríklad foxtrot "Ja viem všetko", alebo "Keď ma nechceš" ostali len na zvukových pásoch v rádiožurnáli Slovenského rozhlasu.
Keď dnes jeho jediný syn v televízii počuje spievať Milana Lasicu s orchestrom Hot Serenaders pesničku Skôr než odídeš, vybehnú mu zakaždým slzy do očí. Spomína si, ako mu otec rozprával, ako vlastne vznikol tento text. Zemplínsky sa rozišiel s frajerkou. Prišiel do kaviarne, kde sa stretávali, šmaril kyticu do kúta, sadol si za klavír a začal hrať melódiu. On k nej hneď napísal text.
Tvorivý rozlet prerušil Boris Boča po návrate do Košíc. Zakrátko ho ako pôrodníka poslali do Trebišova, kde stretol svoju budúcu manželku.
MT: "Prepady ŠtB boli u nás bežným javom"
Problémy sa začali v päťdesiatych rokoch, lebo sa postavil proti vykonávaniu interrupcií bez vážnych zdravotných dôvodov. "Odvtedy sme sa sťahovali z miesta na miesto. Najdlhšie sme pobudli v Kuzmiciach. Otec nemal priateľov a stretával sa s kňazmi, to bola jediná inteligencia naokolo. Nikdy nebol v strane, boli sme pravicovo zmýšľajúca rodina. Mali sme iný svetonázor. Po 68. roku sa to začalo pritvrdzovať. Otca neraz zobrali vypočúvať na ŠtB. Držali ho na výsluchu niekedy aj do nasledujúceho dňa. Prepady ŠtB boli u nás bežným javom. Najmä začiatkom sedemdesiatych rokov. Nikdy sa však nenechal zlomiť a nepodpísal spoluprácu. Otec bol obetavý človek. Ešte ako lekár v Kuzmiciach keď mal pohotovosť, za jednu noc prišiel preň najprv voz s koňmi k žlčníkovému záchvatu, potom motorka, že vraj niekto umiera, ale napokon nešlo o nič vážne, a nakoniec sadol do auta a vyrazil k ďalšiemu prípadu. Takto chodil navštevovať pacientov v Kuzmiciach, Slivníku, Brezine, alebo Byšte. Po necelých 15 rokoch sa dostal do Košíc. Chvíľu bol nezamestný lekár a nikto ho nepotreboval. Napokon mu 'boľševici' povoli aspoň v lekárskej dorastovej službe," spomína Boris Boča mladší.
Ktovie, možno si jeho otec spomínal na časy hudobnej bohémy pri svojom magnetofóne MG K-10, na ktorom vraj počúval nahrávky Immy Summac, Kataríny Valente, Voskovca s Werichom. Neskôr sa stal veľkým obdivovateľom Beatles. Magnetofóny boli jeho veľkou vášňou. Dokonca si lepil do zošita výstrižky s obrázkami rozličných typov. V niektorých veciach však bol doslova inovátor. "Keď sme žili ešte v Kuzmiciach, začal si vyrábať vlastné magnetofónové pásky na veľké kotúče. Nastrihal si prúžky papiera a tie natrel zmesou v liehu rozpusteného celuloidu zo starých filmov. A predstavte si, že ono to zachytávalo zvuk. Nerobil to preto, že nemal pásky, ale iba zo zábavy. Bol to jeho koníček," rozpráva Boris Boča.
A ako dodáva, chcel by otca navrhnúť na Cenu mesta Košice In memoriam. Verí, že sa mu podarí získať potrebný počet poslaneckých hlasov aby tento návrh prešiel aspoň na budúci rok. Išlo by o aspoň malé zadosťučinenie, ktorého sa Borisovi Bočovi za života nedostalo. Zomrel pár mesicov pred tým ako prišla "nežná" revolúcia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
