Karpaty. Svoje dobrodružstvá publikoval v knihe Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín. Túto publikáciu prišiel predstaviť aj do Košíc v rámci svojej prednášky o putovaní touto divokrásnou krajinou. Zároveň sa s nami podelil aj o prvotný impulz venovať sa tejto forme cestovateľského koníčka.

"Exotické krajiny sú pre nás veľmi vzdialené a už nie sú ani také zaujímavé. Ale najviac ma oslovili tri knihy od Julesa Verna, Cesta okolo sveta za 80 dní, Tajomný hrad v Karpatoch, kde sa mi veľmi páčil popis rumunských drevorubačov a pastierov. Presne takých som aj ja stretol v Rumunsku aj po tých sto rokoch. Menej je známa jeho kniha Lodivod dunajský, ktorá ma tiež inšpirovala. V nej hlavný hrdina prešiel celý Dunaj a začínal Železnými vrátami, kde sa začínajú Karpaty. V tom období, keď sme expedíciu po Karpatoch pripravovali, sme boli inšpirovaní aj našimi horolezcami, ktorí boli v tom období veľmi úspešní."

Nielen Svetozár Krno je známym priekopníkom profesionálnej turistiky, ale i jeho otec. Ako nám S. Krno prezradil, otec preferuje a trochu si aj idealizuje Gruzínsko, ale túto krajinu má rád i syn. "Knihu o Gruzínsku by som chcel vydať už teraz v máji. Je to nádherná krajina s úžasnými ľuďmi. Najznámejšie sú ich prípitky. Také krásne predslovy som nikde nepočul. Nie nadarmo sa hovorí, že i ten najposlednejší Gruzínec vie poetickejšie predniesť prípitok ako uznávaný literát."

Prví kritici kníh S. Krna sú jeho študenti. Má s nimi uzavretú zvláštnu dohodu. "Hľadajú a upozorňujú ma na gramatické a štylistické chyby. Tých, ktorí nájdu chyby, potom aj výhodnejšie hodnotím pri skúške. Takže táto taktika má svoj význam."

Pri svojich cestách vyznáva S. Krno a jeho súputníci systém čo najbližšieho styku s prírodou. Preto i nocľahy si vyberajú pod holým nebom, alebo v stanoch a opustených stavbách. "Aby som sa týmto zásadam nesprenerevil, tak tesne pred ukončením cesty v Devíne som sa zastavil v svojom byte v Bratislave. Ale poslednú noc som nestrávil v svojej posteli, ale v spacáku pred svojím bytom. Ráno to bol šok pre mojich susedov, ktorí má pri odchode do práce na chodbe prekračovali," ale ako sa nám napokon cestovateľ priznal, dôvody chodbového spania boli aj prozaickejšie: "Stratil som kľúče."

Niekoľkokrát boli na svojom pešom pochode po Karpatoch nepríjemne zaskočení: "Kríza prišla v druhom týždni, keď nás nepríjemne prekvapilo zlé počasie. Vtedy sme si mysleli, že to zabalíme a pôjdeme domov. Nakoniec sme všetko prekonali a došli sme do cieľa. Keby však v roku 1984, kedy sme expedíciu robili, nebola železná opona, určite by sme pokračovali z Devína až dole do Rakúska."

Aby sa expedícia podarila, musia byť jej členovia na ňu i dobre technicky pripravení. "Vždy sme so sebou brali slovenské potraviny. V Rumunsku v tých časoch bol totiž so stravou problém. Pred cestou sme si podrobne naštudovali faktografiu navštívenej krajiny a pripravovali sme sa aj fyzicky. Dôležitou podmienkou je i dobre zbalená bytožina. Nám sa nakoniec podarilo nosiť batohy v zahraničí so 16-kilovou záťažou a na Slovensku neprekročila hmotnosť batohu desať kíl."

Svetozár Krno svoje zážitky z pochodu Karpatami publikuje až teraz, pretože, ako nám povedal, až teraz dozrel čas. "Do knihy som zakomponoval aj rôzne fakty, ktoré som si naštudoval z inej literatúry, aby obraz o tomto impozantnom horstve bol čo najucelenejší."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.