vedením sa divadelný život v druhom najväčšom meste na Slovensku, kde už raz pôsobil, vydal po novej ceste. V ústrety divákovi.
Ktorý úspech si vo svojej práci ceníte najviac?
- Ťažko sa mi odpovedá, pretože úspechy prichádzajú častokrát samovoľne a neočakávane. Za svoj život som zrežíroval viac ako 70 hier. Otočil by som to takto: rád si spomínam na niektoré, ktoré vo mne zostali a predpokladám, že aj v divákoch. Z košického obdobia napríklad na Rozkošného paroháča s Beátou Znakovou a Ľubom Záhonom v hlavnej úlohe alebo na Autobus v Štúdiu ŠD. Z martinského obdobia zasa na inscenácie, ktoré prešli svetovými festivalmi. Spomeňme aspoň Brechtov Bál, z ktorého Richard Müller so Šebanom vydali CD a predtým aj platňu. Z tohto obdobia si spomínam na viacero inscenácii s príjemným pocitom, že to malo význam. Ja neviem, na Sen noci svätojánskej alebo na Pascu o živote Franza Kafku. V úplných začiatkoch i na Tyla Eulenspiegela, kde s nami vystupovala v tom čase ešte amatérska skupina Team, ktorá sa neskôr vydala na profesionálnu dráhu. Rád si spomínam aj na Ludožrútku, v ktorej účinkoval vtedajší výkvet martinského divadla: páni Horváth starší, Šulík, všetko už nebohí ľudia, i Tono Jánoš, ktorí hrali príbeh z prostredia penzistov v tej dobe išlo o ostrú, politickú hru. Pokiaľ ide o bratislavské obdobie, sú to hry, ktoré sa väčšinou hrajú doteraz - napr. Cyrano, kde hrá hlavnú postavu pán Lasica… V Astorke som robil Gorkého Meštiakov, Uja Váňu od Čechova, adaptáciu Dostojevského Zločinu a trestu a mnohé iné. Nemám nejaké "deti", ktoré by som výrazne presadzoval. Samozrejme, že boli aj inscenácie neúspešné. Pre mňa je najväčším zadosťučinením to, keď vidím, že moja hra žije samostatným životom, ako keby nemala nič spoločné so mnou. Vtedy mám pocit, že práca, ktorú som robil, nebola zahodená, že to nebol zbytočne prežitý úsek života. A stalo sa mi mnohokrát, že som prišiel na svoje predstavenie a mal som pocit, že som iba jedným z divákov. Herci si koncepciu, ktorú som s nimi vytvoril, osvojili natoľko, že boli autentickí, živí a divák mal pocit, že sa vlastne len stretli, naučili text a začali hrať. Zažiť a vidieť niečo také, je najväčšou radosťou pre režiséra.
Prečo ste sa rozhodli opustiť Bratislavu? Boli za tým vzťahové, osobné veci, alebo ste len pociťovali potrebu zmeny, aby ste mohli ísť ďalej?
- Myslím, že všetko dohromady. Určite to boli aj osobné problémy, aj to, že som prostredie menil vždy po 5-6 rokoch, pretože prostredie, v ktorom na Slovensku žijeme kde je minimum akejkoľvek konkurencie - môže spôsobiť to, že sa človek dostane do opakovania vlastných princípov. A zmena prostredia človeka vždy "vybúri". Musí pracovať s novými hercami, uvedomiť si, či je schopný vytvoriť ešte niečo nové, čo divákom má čo povedať. Takže, aj po 5 rokoch v Astorke a predtým 5 na voľnej nohe - kedy som režíroval v národných divadlách v Prahe, Brne a v Bratislave - som cítil akúsi potrebu ísť kdesi zdanlivo do úzadia a povedať si, čo ďalej. Po období klasiky, ktorú som mal rád a pokúšal sa ju herecky alebo réžijne inovovať, som si uvedomil, že nadišiel čas pozrieť sa na súčasnosť. Odchod do Košíc je pre mňa akýmsi pokusom orientovať sa v tejto dramatike, pokúsiť sa zistiť, či je dráma, v tom dnešnom slova zmysle, schopná osloviť diváka. Či divadlo okrem svojej zábavnej funkcie, ktorá je, myslím si, v tomto období prvoradá, má aj funkciu akejsi spoločenskej potrebnosti. A či je na Slovensku možné cez divadlo osloviť publikum súčasnými témami. Pretože túto rovinu za posledné desaťročie akoby strácalo česť výnimkám.
Darí sa vám?
- Nemôžem hodnotiť sám seba. V tomto období je to cesta hľadania. Možno malých úspechov, možno i prehier, ale cesta. Dúfam, že je to cesta.
Ľubo Gregor o vás hovorí, že ste ojedinelým zjavom medzi slovenskými divadelnými režisérmi, niečo ako európsky formát…
- Samozrejme, že sa to príjemne počúva, keď to hovorí Ľubo Gregor, ale realita je, predpokladám, asi iná. Napriek tomu, že som mal možnosť režírovať v Amerike, Paríži, napriek tomu, že sa moje inscenácie hrali v Británii, Poľsku, bývalej Juhoslávii, napriek tomu, že som mohol vidieť svet, sa nepovažujem za nejakého európskeho režiséra. Som slovenský režisér. Rád robím tiež v Čechách, kde moje inscenácie vidí možno viac kritikov ako u nás doma, inými slovami, nielen tie, ktoré vznikli v Bratislave. Pre mňa je réžia spôsobom života. To znamená, v akom období sa práve nachádzam, takým spôsobom sa snažím na problémy sveta a našej reality reagovať.
Vraj to má na svedomí vaša vnútorná filozofia a jej konzekventná interpretácia vo vašej práci. Čo vy na to?
- Sú to zvláštne otázky, ktoré akoby človeka nútili pomenovať a zhodnotiť jeho vnútornú filozofiu. Či je to, čo robí, dobré alebo zlé. V prvom rade je pravdou, že divadlo, ktoré neplní funkciu zábavy, a ktoré neuvádza hry, muzikály a iné výpravné kusy, vždy písali ľudia, ktorí boli nejakým spôsobom vnútorne citliví, ktorí neboli vyrovnaní s dobou, v ktorej práve žili. Keďže s ňou mali emotívne, filozofické aj politické problémy, reagovali na ňu svojimi hrami. Chceli zasiahnúť do doby. Či už to boli Moliere, Shakespeare, či Ibsen, skrátka všetci veľkí dramatici mali v sebe akýsi vnútorný nepokoj. Keby to boli ľudia vyrovnaní a harmonickí, určite by neboli dramatikmi. Umenie je vlastne výpoveďou akýchsi senzibilov o svete, ľudí, ktorí sú naladení na inú vlnovú dĺžku ako väčšinová spoločnosť. A senzibili o nej vytvárajú obraz - čo je aj funkciou divadla. Keď sa na to pozerám práve z tejto optiky, tak si myslím, že by som hádam aj mohol takto pomenovať onen motor, ktorý vo mne asi je, a na základe ktorého sa snažím vyberať hry, ktoré v sebe tieto problémy nesú. A oslovovať nimi alebo aj znepokojovať divákov.
Na jednej strane sa snažím robiť hry, ktoré sú náročné, ale na strane druhej sa v žiadnom prípade nebránim ani hrám, ktoré majú zábavnú funkciu, do ktorých netreba vsúvať nič naviac, iba nimi pobaviť diváka. Aj to má význam, aj to je terapia pre spoločnosť.
Na vašej práci fascinuje to, ako sa snažíte doviesť myšlienku autora do maximálnych rozmerov. Ako sa vám darí horieť v tomto sebazničujúcom ohni?
- Myslím, že ste to pomenovali presne. Je to akýsi sebazničujúci oheň, človek v ňom horí, keď sa pre nejaký nový projekt, hru nadchne. A obyčajne po premiére prichádza ako po "opici" akési vytriezvenie, pocit akéhosi prázdna a otázka, či to vôbec stálo za to. A potom je nutné znovu nabrať sily a motiváciu, a odpovedať si, či to má vôbec zmysel. A ak áno, potom treba ísť ďalej…
Koltésová hra Roberto Zucco, ktorú ste nedávno v Košiciach režírovali, bola podľa viacerých fajnšmekrov oslavou Tálie - a to aj napriek istej presile textu či myšlienok. Súhlasíte s týmto názorom?
- Znova sa mi ťažko odpovedá, lebo nechápem, čo je oslava divadla alebo Tálie. Je to záležitosť kontextu, v ktorej sa pohybujeme, a v ktorej sa aj divadlo, ktoré má rôzne formy, pohybuje. Pohybujeme sa v meste, v štáte, kde je veľa zábavných divadiel, divadiel, ktoré robia klasiku a náročné texty. V tomto alebo v takomto prostredí je to iba zviditelnenie jednej línie divadla, určenej pre jednu skupinu ľudí. Hra Roberto Zucco alebo aj Boj černocha so psami je určená pre ľudí, ktorí vnímajú činoherné divadlo ako svojbytný žáner, kde neočakávajú len to, že sa zasmejú a uvoľnia, ale že im môže aj niečo povedať. Význam takejto línie je iba vtedy, ak divadlo má pre koho hrať. Ak nemá, tak je to potom problém toho, či to za to stojí, alebo toho, ako nájsť ľudí, ktorým by to mohlo čosi povedať.
Neobávate sa tak trochu zdvojenia, keď po jednej Koltésovej hre prišla hneď druhá?
- Samozrejme, že sa obávam a vôbec to nebol môj zámer na začiatku sezóny. To, že vznikol projekt Boj černocha so psami, je vecou absolútneho vypätia nás, ktorí sme to robili. A hlavne z toho dôvodu, že som to pôvodne chcel urobiť v lete v Bratislave, nevyšlo to - a iná príležitosť nebola. Podstatné je, že to vzniklo. Či si to nájde svojich divákov, je už druhá vec.
V Košiciach ste sa vybrali po neľahkej ceste, ktorá má ambíciu vrátiť divákov do divadla - či už náročnými súčasnými hrami alebo aj takými, ktoré už u divákov niekedy zarezonovali. Ako ďaleko sa bude dať ísť týmto smerom?
- V tomto okamihu na to neviem odpovedať. Som rád, že historická budova je plná, že ľudia sú ochotní ísť do divadla i v nedeľu a pozrieť si hru Vydrž, pusinka. Verím a dúfam, že budeme rovnako úspešní aj s Dusíkovou operetou Modrá ruža i Shakespearovou komédiou Mnoho kriku pre nič. Či si línia Štúdia ŠD, ktorá sa v tejto sezóne zameriava na predstavenie západnej dramatiky 2. polovice 20. storočia, nájde svojho diváka, ukáže čas. V tejto línii budem pokračovať aj v budúcej sezóne, samozrejme, do určitej miery už poučený. Hry, ktoré by som chcel v budúcej sezóne dať na malú scénu, by mali byť zo stredoeurópskeho prostredia.
Nemáte občas pocit, že je publikum v divadle absolútne bez talentu?
- Diváci sú v tom nevinne. Nemôžu za to, že sú takí, akí sú a majú práve také priority, aké majú. Naopak, mám pocit, že ľudia v košickom prostredí sú životaschopní, že žijú viac s okolitou prírodou, ktorá je veľmi pekná. To sú zrejme ich priority. Sú životaschopní, dokážu sa uplatniť aj mimo tohto regiónu. To, že umenie a divadlo nie je v tomto prostredí natoľko žiadaným artiklom, nie je problémom ľudí ale tradícií, vhodnej propagácie a nakoniec aj akejsi spoločenskej atmosféry. Divadlu sa vždy darilo v situácii, keď spoločnosť bola usporiadaná, hierarchizovaná, kedy mala svoje jasné priority. My aj po vyše 10 rokoch po novembri žijeme iba v období akéhosi sociálneho prevrstvovania spoločnosti. Ešte stále nie je jasná, kde je a aká široká je tá stredná vrstva, ktorá nemusí počítať koruny, nie je nijako bohatá a žije svoj normálny život. Keďže spoločnosť ešte nie je sociálne vykryštalizovaná, trpí, samozrejme, aj umenie. Ľudia, ktorí nemajú veľa peňazí, sa chcú hlavne zabaviť a nie rozmýšľať nad svojim životným údelom. Divadlo a nakoniec aj nálada v divadle je vždy odrazom akejsi spoločenskej situácie. A tá dnešná ešte nie je, žiaľ, v stave, aby diváci vypli televízory, kde dávajú stále to isté, a vytvárali si svoj individuálny program.
Režírovali ste aj v zahraničí. Čím je réžia v zahraničí alebo zahraničná réžia iná ako tá naša?
- V zásade v ničom. Iná je akurát v tom, že v zahraničí sú herci veľmi zvedaví a prístupní. Berú to ako príležitosť získať niečo nové od režiséra, ktorý k ním prichádza z iného prostredia. V zásade tam neexistuje konfrontačný tón. Umelecké súbory to berú ako možnosť zvyšovania si vlastnej profesionality. Počúvajú s otvorenými očami a ušami a chcú svoje skúsenosti konfrontovať s inými. Práca v zahraničí je omnoho jednoduchšia a príjemnejšia ako neraz s našimi hercami, ktorí majú svoje istoty a zabehané štýly, a ktorí sa mnohokrát obávajú vybočiť z cesty, ktorú si sami určili a ktorú im potvrdilo aj publikum.
Váš divadelný sen?
- Viete čo, veľké sny nemám. Možno by som chcel mať akurát príležitosť - v určitom pokoji, ktorý je v súčasnosti skôr nemožný na to, aby som sa mohol pokúšať o divadlo, ktoré má podľa mňa zmysel. Robiť hry, ktorými by som mohol oslovovať publikum.
Autor: Peter BORSZÉK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
