PhDr. Klaudia BUGANOVÁ, etnografka Vsl. múzea v Košiciach
Ľudia sa i dnes počas studenej a mrazivej zimy obliekajú do kožuchov. V našich klimatických podmienkach je to archaická súčasť odevu, ktorá už po stáročia patrí k najzákladnejším. Kožuch nosievali v minulosti rovnako muži ako aj ženy a jeho staršie pomenovanie bolo kudmen. Zo záznamov starých kronikárov sa dozvedáme, že najstaršími látkami na ochranu tela boli práve kožušiny. Spočiatku sa upevňovali na telo iba jednoducho, prehodili sa cez plecia, pričom sa využíval ich pôvodný tvar. U nás začali spracovávať zvieracie kože remeselníci už v 9. storočí. O cechoch kožušníkov existujú najstaršie písomné správy. Vieme, že v Košiciach mali cech v roku 1307.
K ľudovému odevu sa nosili kožuchy zhotovené z kože oviec, baranov, ale i kôz a capov. Kožušníkom dodávali vypracované kože, tzv. usne garbiari. Charakteristikou slovenského kožúška je to, že na rube ho tvorila kožušina a na povrchu - líci to bola samotná blana kože. Najstaršie kožuchy bývali biele, nefarbené (beláky), neskôr hnedé (dubeňáky).
Strih, forma a výzdoba sa menili. Kožuchy sa mohli šiť iba z troch dielov, ale na niektorých je možné napočítať až pätnásť vystrihnutých a zošitých častí. Strihy vychádzali z toho, aký tvar mala koža zabitého zvieraťa. A takisto z toho, že dobre vypracovaná koža sa mohla rezať do rozličných tvarov. Najčastejšie sa nosievali krátke kožuchy, ktoré siahali do pása, ale aj dlhé, z ktorých najhonosnejšie boli mentieky.
Pre ľudový odev východného Slovenska sú typické krátke kožuchy v pestrej strihovej rozmanitosti. Obyčajne majú predný a zadný diel rovný, pod pásom sú zvonovito rozšírené. Vpredu sú otvorené a zapínajú sa na kožené gombíky so sľučkami. Charakteristickým rozpoznávacím znakom pre jednotlivé regióny je výzdoba. Tá sa sústreďovala na miesta, kde sa jednotlivé časti zošívali. Na týchto švíkoch bola buď výšivka, alebo našitá ircha červenej farby. Obľúbené bolo vybíjanie kovovými krúžkami alebo plastické vytláčanie kože. Výzdobu dopĺňala kožušina, lemujúca všetky okraje.
Kožuch nikdy nepatril k lacným a každému dostupným druhom odevu. Bol to jeden z najdrahších kusov oblečenia. Keďže to bol odev sviatočný a obradový, musela ho mať každá rodina, ale bežne ho nemohli vlastniť všetci jej členovia. Obyčajne sa dedil z generácie na generáciu a v chudobnejších rodinách si ho jednotlivci navzájom požičiavali. V zámožnejších rodinách ho dostávala nevesta ako súčasť výbavy. U zemanov a šľachticov sa často počet kožuchov objavuje v testamentoch a pozostalostných súpisoch. Kožuchy sa využívali skutočne až do úplne zničenia, lebo obnosenejšie sa použili ako prikrývka pre ľudí i zvieratá, hodili sa do voza, aby chránili cestujúcich pri dlhých cestách v chladných dňoch.
Vo zvykoch a obradoch plnil kožuch často magicko-plodonosnú funkciu. Napríklad novonarodeniatko položili na kožušinu, aby bolo šťastné a kučeravé. Betlehemci a rôzni vianoční koledníci si obliekali kožuchy so srsťou von najmä preto, aby sa hospodárovi urobilo veľa oviec.
Kožuch bolo možné kúpiť iba na jarmokoch, kam ich chodili predávať kožušníci. Na východnom Slovensku to boli trhy v Bardejove, Prešove, Košiciach a Gelnici. Aj majstri - kožušníci sa sústreďovali v týchto mestách. Boli usadení i v menších mestečkách, napr. v Stropkove, kde ich nazývali kožuchári, v Giraltovciach ich poznali pod pojmom kušníri. Jasovčania hovorili svojim kožušníkom gubási. Na celom Slovensku bolo ešte v 18. storočí 80 cechov. Patrónom kožušníkov bol sv. Ján Krstiteľ, ktorý bol zobrazovaný s baránkom na rukách odetý v kožiach.
V zbierkových fondoch Vsl. múzea sú zastúpené kroje z takmer všetkých bývalých východoslovenských žúp - spišskej, šarišskej, abovskej aj zemplínskej. Kožuchy, ktoré pochádzajú z juhospišských dedín Kojšova a Žakaroviec boli vyrobené kožušníkmi v Gelnici. Charakteristické je pre nich čierne lemovanie okolo výstrihu a hnedá kožená aplikácia. Na bokoch kožúška sú šikmé otvory, do ktorých si vložili ženy ruky, aby ich neoziabali. Chránili si ich pred zimou týmto spôsobom, lebo rukavice nepoznali. Spišania si drahšie kožuchy rady zakupovali v Spišskom Podhradí, kde boli chýrni a kvalitní kožušníci. Ich špecialitou boli trištvrťové barančinové kožúšky, ktorých predné krídla sa upínali na chrbát. Kožuchy v okolí Košíc majú najčastejšie svojich dodávateľov z radov jasovských kožušníkov. Podľa miestnych tradícií a vkusu objednávateľov zdobili kožuchy vlnenou niťou. Od nich je v múzeu jeden z najstarších ženských kožuchov, ktorý si nechala ušiť na objednávku bohatá nevesta z Kavečian v roku 1898. Kožuchy sa však na našich dedinách nenosievali každodenne. Na bohatý a krásny sviatočný odev si ich obliekali vydaté ženy iba na "veľké šveto", počas Vianoc, alebo keď bola studená Veľká noc. Aj ženy a muži na Zamagurí nosievali dlhé kožuchy, pretože v tejto časti severného Slovenska bola veľká zima a trvala o niečo dlhšie. Šili sa z bielej barančiny a ozdobovali červenou kozľacou kožkou. Aplikácia má podobu tulipánov a sŕdc, vlnená výšivka na nich žiari jasnočervenou, bordovou a svetlozelenou farbou, zaujímavú dekoráciu tvoria červené kožené strapčeky. Zo Zemplína pochádza jeden z novších kožúškov, ktorý sa nosieval na sviatočné príležitosti asi od rokov 1920 - 1950. Vyznačuje sa tým, že barančina na vonkajšej strane je tmavohnedá, lakovaná a vnútro tvorí biela, vysoká nezostrihaná kožušina. Šarišské dediny v okolí Sabinova zásobovala kožuchmi v prvej polovici 20. storočia známa kožušnícka rodina Rydgovcov. Muži prestali nosievať kožuchy skôr než ženy, nahradili ich ľahšími, menej teplými kabátmi - gerokmi. Kožuchy sa nosia na Slovensku dodnes. Dokonca máme aj svoje "slovenské kožuchy", ktoré vychádzajú z pôvodnej domácej tradície. Sú prispôsobené mestskej móde a získali si mnohých zákazníkov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
