dodnes. Takto ale absolútne prepadla hudbe a už vyše 20 rokov sa pohojdáva s gitarou v ruke na vrchole česko-slovenskej folkovej scény. Koncertuje sama alebo so skupinou S. H. Band, moderuje v rádiu svoju reláciu, naďalej sa nerada baví o svojom súkromí. A stále patrí k tomu najlepšiemu, čo slovenská populárna hudba dodnes vyprodukovala. Nasledujúci rozhovor ponúka jej letmé obhliadnutie sa za tým, čo prežila.

Ako si spomínate na Mladosť a Letorosty?

- Mladosť a Letorosty boli moje prvé hudobné skupiny. Vznikli počas štúdia na gymnáziu v Dunajskej Strede. S nimi som absolvovala prvé vystúpenia aj prvé tvorivé pokusy. Na toto obdobie spomínam s láskou a rada.

Potom prišel STROM a Boris Sodoma. Ako ste ho vnímali v tom období a ako dnes? Pretrvávajú ešte vaše kontakty?

- Folkrocková skupina STROM existovala už koncom 70-tych rokov. Založil ju gitarista a skladateľ Boris Sodoma. Jeho piesne spievali ešte pred mojím príchodom do kapely Katka Karovičová a niektoré aj Peter Lipa. Bola to pre mňa výzva skusiť spievať v kapele, ktorá bola zostavená so skusených hudobníkov. Mnohé piesne z tohto obdobia by prešli mojím "sitom" aj dnes. S nimi som absolvovala prvé nahrávania v štúdiách, spoluprácovali sme spolu 5 rokov.

V roku 1981 ste vraj získali ocenenie Ministerstva kultury SSR za hudobnú báseň "Nite" od Miroslava Válka.

- Básne Miroslava Válka patrili, aj patria medzi moje najobľúbenejšie. Mám v repertoári aj zhudobnenú báseň "Nite". Spievala som ju na Festivale politickej piesne v Martine v roku 1981. "Vraj" získala ocenenie Ministerstva kultúry SSR a ja dodnes čakam, kedy mi ju odovzdajú. Tiež som sa o tom dočítala vtedy v novinách, žiaľ, konkrétnu cenu v žiadnej podobe nevlastním.

Pravidelne ste sa zúčastňovali festivalov politickej piesne. Ako na tieto akcie a ocenenia z nich spomínate dnes?

- Festival politickej piesne v Martine bolo jediné väčšie hudobné podujatie na Slovensku v 70-tych a 80-tych rokoch, kde sa mohli prezentovať aj začínajúci mladí hudobníci a začínala som tam aj ja. Bola to dobrá príležitosť zahrať si na profesionálnej aparatúre a dať o sebe vedieť širšiemu publiku. Ocenenia ma samozrejme potešili a pohli k ďalšej tvorbe. Hlavne kladný ohlas publika mi bol najväčšou inšpiráciou. Mnohé z týchto piesní hrám dodnes.

Keď ste začínali uciť na ZŠ Dubová v Bratislave po absolvovaní pedagogickej fakulty, vraj ste zavádzali veľmi alternatívny spôsob výučby.

- Neviem, možno to bolo alternatívne. V každom prípade pre deti aj pre mňa zábavné a poučné.

Keď ste začínali, povedal vám niekto: Toto dievča má talent!?

- Áno, a to bolo všetko. Nakoniec to potvrdzuje aj fakt, že svoj prvý album som nahrala až v roku 1993.

Vašim dlhoročným textárom bol Jozef Augustín Štefánik. Do akej miery prerástol váš vzťah k nemu?

- Jožko Štefánik bol dvorný textár skupiny STROM. Kedže ja som nebola prvou interpretkou tejto kapely, jeho texty som mala zdediť po predchádzajúcich. Po prvých rozhovoroch však zistil, že mi ich musí písať na mieru. Napísal pre mňa veľa krásnych textov - Dve básne pana Hikmeta, Ulice Toleda, Pere Lachaise, Staré husle smiechu, Biely pavúk a ďalšie. V auguste minulého roka opustil tento svet a ja som si uvedomila, že mi jeho nenapísané básne budú chýbať. Tak isto aj on - môj dobrý priateľ.

Biely pavúk sa stal hitom. Myslíte, keby ste chceli, dokážete vyprodukovať opäť hit, ktorý by letel v slovenských éteroch?

- Bieleho pavúka poslucháči objavovali na etapy. Najprv v roku 1987, keď som ho nahrala prvýkrát, potom v 93-tom, keď sa objavil na mojom prvom albume v novej úprave a o pár rokov neskôr, keď ho na svoj debutový album zaradila mladá skupina I. M. T. Smile. Potenciálnych hitov mám vyprodukovaných niekoľko, len si ich ešte slovenský éter nevšimol. Ale možno to ani nie je

doležité. Hlavne, že žijú, ako obyčajne, nenápadné pesničky na mojich albumoch.

Apropo, rádiá. Baví vás práca moderátorky v Rock FM rádiu? Alebo je to len spôsob uspokojenia finančnyýh záleležitostí?

- Neviem robiť niečo, čo ma nebaví, dlhšie ako pol hodinu. V ROCK FM rádiu robím už 10 rokov špeciálne hudobné relácie, v ktorých ponúkam poslucháčom exkluzívnu hudbu. Ešte stále ma to baví, aj keď za svoju moderátorskú prácu dostávam aj honorár.

Ako často koncertujete?

- Koncertujem sporadicky - buď sama, v triu alebo so skupinou S.H.Band. Kedže to nie je hudba zameraná na "davovú psychózu", sú to menšie kluby a puby. Som rada, že sa dostanem k svojim poslucháčom aj vďaka týmto malým koncertom.

Aký máte dojem z dnešného publika a sveta a povedzme spred desiatich rokov?

- Moje publikum je veľmi vnímavé a inteligentné - tak v minulosti ako aj dnes. A tak isto ako v minulosti, tak aj dnes je v menšine.

A svet? Forma sa zmenila, obsah zostáva ten istý -stále platí zákon džungle.

Sama sa zaraďujete po hudobnej stránke k folkovej scéne alebo je to už odklon k inému prispôsobivejšiemu trendu?

- Keby som mohla, zruším pojem žáner. Ja som sa nezaradila žánrovo sama, zaradili ma iní. Kedže mi je folk sympatický, nebránim sa tomu. Tak isto sa nebránim ani novým hudobným vplyvom, pokiaľ ma zaujmú.

Pribudli k vašim obľúbeným interpretom ako Dežo Ursíny, Joni Mitchell, Donovan, Bob Dylan aj dalšie tváre?

- Samozrejme! Hudba sa vyvíja a ja ju beriem ako logické pokračovanie toho, čo bolo a čo sa mi páčilo. Dnes ma oslovujú mnohí další - David Sylvian, David Byrne, Bebel Gilberto, Smoke City, Da Lata, Goldfrapp, Thievery Corporation, Chemopetrol, Lamb, Laurie Anderson, Air, St. Germain, Llorca, Jill Sobule, Judie Tzuke a mnohí další. Prečo? Lebo je to hudba, ktorú nemusíte spotrebovať do určitého dátumu.

Zaujímate sa o politickú scénu?

- Sledujem našu politickú scénu so záujmom. Vnímam, že už má celkom slušne vyvinutú "pätu", ale "hlava" jej akosi ešte stále chýba.

Údajne ste vyrastala na barovej hudbe, cigaretový dym, preludujúci klavirista?

Vždy som inklinovala k hudbe, z ktorej išla pohoda - jazz, bossa nova, latino...

Raz davno ste povedali: " Žijem, akoby som vždy, v každom okamihu, mala zbaliť kufre. Žijem so svojimi pesničkami, so svojou tvorbou, s tým, čo prináša. Hladať životného partnera, ako som to videla a vídam okolo seba, to čo je pre túto našu civilizáciu také prirodzené, mi bolo, aj je vždy akési vzdialené..." Čo k tomu dnes? Je to ťažké, keď sa vyťahujú citáty, ktoré ste povedali pred pár rokmi, však?

- Áno! Je to ťažké, hlavne, keď sa vyťahujú citáty z kontextu, ako je to aj v tomto prípade. Ale ,aby som to uviedla na správnu mieru - čo ja k tomu dnes? Dnes hovorím "Žijem tak, ako by som mala zbalené kufre (neviazane a slobodne), žijem so svojimi pesničkami, so svojou tvorbou, s tým, čo prináša. Hľadám blízkych ľudí, tak, ako každý z nás, nachádzam ich, aj strácam. Táto civilizácia mnoho negatívnych vlastností povýšila na niečo, čomu hovorí "ľudská prirodzenost". Mne je všetko, čo ubližuje živým bytostiam na tejto planéte, vzdialené.

Ako vyzerá súkromný život Soni Horňákovej dnes, keď toho preskákala dostatok na to, aby sa mohla zamyslieť, čo urobila dobre a čo zle?

- Môj súkromný život je zaujímavý pre mňa, a to predovšetkým preto, že je môj. Človek nemusí veľa preskákať, aby sa zamyslel, čo robí dobre a čo zle. Ak človek vie pozorne počúvať svoje svedomie, može sa poučiť. O to sa snažím aj ja.

Autor: Róbert BUČEK

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.