na zničenie nepriateľského námorníctva počas I. svetovej vojny. Počas II. sv. vojny k tomu pribudli diaľkovo riadené bomby a iné zbrane.
Prvým mierovým použitím bolo diaľkové otváranie garážových vrát, ktoré sa objavilo v USA koncom 40-tych rokov 20. storočia. V 50-tych rokoch sa potom objavili prvé diaľkové ovládače televíznych prijímačov. Pod pojmom "diaľkové ovládanie" si ale v tomto prípade nemôžeme predstavovať to isté, čo tento výraz znamená dnes. Vtedajšie ovládače boli rovnako "diaľkové" ako ovládače detských autíčok, ktoré boli vzájomne spojené bowdenom. Tiež z televíznych prijímačov bola vyvedená "pupočnú šnúra" a všetky príkazy sa prenášali káblom.
Toto ovládanie bolo nepohodlné a o kábel sa často zakopávalo, čo veľakrát nezostalo bez následkov. Skutočné bezdrôtové diaľkové ovládanie sa objavilo až v roku 1955. Jeho autorom bol Eugene Polley a bolo založené na štyroch fotobunkách v štyroch rohoch televízneho prijímača. Ale tento spôsob sa neukázal ako spoľahlivý: televízor ovládalo slnko, keď zasvietilo do izby. Avšak táto koncepcia ovládaia televízora sa páčila, a tak sa hľadali dokonalejšie spôsoby. Vtedy mnoho možností nebolo. Najjednoduchšie sa zdalo použitie rádiových vĺn. Avšak tie prechádzajú stenou a tak diaľkový ovládač "ovládal" aj susedov televízor.
Ďalej sa uvažovalo o zvuku. Konštruktéri sa však domnievajú, že by zvukové signály pôsobili rušivo a naviac nebolo jednoduché nájsť takú frekvenciu, ktorá sa v domácnosti nevyskytuje a ani nevychádza z televízneho prijímača. Od zvuku však už nebolo ďaleko k ultrazvuku. A tak bol Dr. Robert Adler poverený vedením tímu technikov, pre vynájdenie spôsobu použitia ultrazvuku v domácnosti, ako nového kroku k diaľkovému ovládaniu. Toto ovládanie bolo čisto mechanické, nepoužívalo žiadne batérie. Bolo tvorené štyrmi hliníkovými tyčami s rôznou dĺžkou (ladenie hore a dole, vypínanie zvuku a prístroja) a pružinovým mechanizmom s "kladivkom". Prvý prístroj tohto typu sa objavil koncom roku 1956. Aj keď toto zariadenie zdražilo televízory asi o 30 percent, bol to technický úspech a neskôr bol preberaný aj ostatnými výrobcami.
V 60-tych rokoch sa objavili tranzistory a neodolalo im ani diaľkové ovládanie. To bolo modifikované, zvuk bol vytváraný elektronicky, diaľkové ovládanie bolo napájané batériami. Tento spôsob sa udržal až do začiatku 80-tych rokov. To sa však už objavil nový hit - infračervená dióda. Tieto diódy sú schopné emitovať a prijímať svetelný paprsok s nízkou frekvenciou, ktorý je pre ľudské oko neviditeľný. Diaľkové ovládanie založené na tomto princípe sa používa dodnes. Má veľa výhod. Ovládače môžu mať aj 50 tlačidiel. Postupne sa ovládanie začalo používaj aj pri iných prístrojoch: videí, veží, satelitov, kamier, fotoaparátov, na ovládanie dverí a pod. Existujú aj univerzálne diaľkové ovládače a dokonca aj také, ktoré sú súčasťou náramkových hodiniek. Až sa niekedy zdá, že názov toho prvého - "lenivé kosti" už nemohol byť výstižnejší.
Autor: iká
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
