(dokončenie z predchádzajúceho Víkendu)
Cesta od Mŕtveho mora do Akaby púšťou, súbežne s hranicou Izraela, bola azda najkrajšia na celej 12 000 kilometrovej trase po Blízkom východe. Roztrúsené obydlia beduínov, pastieri, stáda tiav, krajina ako za biblických čias. Prechádzať v noci 250 km neznámou púštnou krajinou sa zdalo byť dobrodružstvom, najmä keď po dlhom čase nebolo vidieť žiadne svetlo. Pohraničná púštna posádka nás potešila informáciou, že najbližšia oáza je vzdialená len 30 kilometrov. Svetlo púštneho majáka nám už naznačovalo jej blízkosť. Hneď po zaparkovaní nás objavila púštna polícia, ktorá prišla ponúknuť nocľah v ich zariadení alebo akúkoľvek inú pomoc. Táto noc v púšti bola jednou z najtichších a hlavne najkrajších. Ráno sme mali možnosť vidieť prebúdzajúci sa život. Čriedy kôz, oviec a tiav s beduínmi, kráčajúce do vnútra púšte za obživou. Nepochopil som, ako v tej suchej púšti môžu zvieratá prežiť. Dokonca sme tu videli aj kravy.
Najvzdialenejší bod našej cesty, jordánske letovisko pri Červenom mori - Akabu - sme dosiahli okolo obeda. Pri bežnom pohľade sa zdá, že so susedným izraelským Eilatom vytvárajú spoločný prímorský komplex. Kontrast vytvára azda len architektúra stavieb Eilatu. Na brehu Arabského zálivu sme našli počas desiatich dní kempovania vzácny tieň pod datľovými palmami. Podobne aj Červené more, ktorého záliv s priezračnou vodou na malom kúsku obmýva brehy Izraela, Egypta a Saudskej Arábie, nám spríjemňoval oddych po dlhej ceste. V Akabe sa dobre cíti aj jordánsky kráľ Abdullah II. Má tam svoje letné sídlo a v zálive je aj luxusná budova kráľovského jachtárskeho klubu. Začiatkom októbra sme mali šťastie na veľkolepé privítanie jeho veličenstva a líbyjského vodcu Kadafiho. Pripomínalo to nedávne roky u nás. Vyparádená hlavná ulica v Akabe od ranných hodín bola plná detí, študentov s učiteľmi, krojovaných beduínov na ťavách a zvedavcov. Všade polícia. Vojaci aj na strechách. Vo vzduchu helikoptéry. Tesne pred príchodom vzácnych hostí špeciálne auto s posádkou pozbieralo od všetkých policajtov zbrane. Armáda si ich ponechala. Okolo obeda, keď už všetci skandujúci od únavy z horúčavy boli na konci síl, objavili sa sprevádzajúce a po nich luxusné autá a veľkou rýchlosťou preleteli ulicou k letnému sídlu kráľa. Spýtal som sa policajtov, kde bol kráľ a či ho oni videli. Pokrčili plecami a sklamaní, podobne ako aj mládež a cudzinci, ktorí povychádzali z hotelov, odchádzali sa ochladiť a občerstviť.
V púšti Wadi Rum stretnutie so Slovenskou a šikovným beduínskym autoopravárom
Otočením sa nášho karavanu naspäť do vnútrozemia, sme sa odteraz začali každým kilometrom približovať k domovu. Len asi tri hodiny jazdy po diaľnici obklopenej zaujímavým skalnatým horstvom, trvala cesta do doliny púšte Wadi Rum. Skalnatá scenéria údolia stojí za tú námahu, aby návštevník aj v horúčave ňou prešiel pár kilometrov peši alebo na ťave. V centre púšte Wadi Rum sú k dispozícii všetky dopravné prostriedky a potreby na prežitie. Za "celkom slušný bakšiš" sa dá prespať aj v stanoch s beduínmi. Práve v tomto vzdialenom kúte sveta sa nám prihovorila bývalá Slovenka aj so svojím manželom Švajčiarom. Keď zbadali slovenské auto, veľmi sa potešili. Boli tu individuálne. Za noc u beduínov pod stanom, placku a pohár čaji zaplatili za jednu osobu v prepočte 1 000 korún. Za zvezenie terénnym autom do púšte 1,5 kilometra to bolo 500 Sk. AJ my sme museli využiť službu beduínskeho autoopravára, ktorý sa v malej plechovej búdke (servise) snažil udržiavať v chode autá, rozvážajúce turistov po púšti. Slúžil mu k tomu drôt, nejaké škatuľky a minimálne množstvo náradia. Ložisko na zadnom kolese našej Avie, ktoré bolo treba vymeniť, som našťastie mal so sebou. Majster to hravo zvládol za 90 minút. Za prácu si pýtal 1 500 Sk. Boli sme spokojní, pokračovali sme cez púšť hornatou krajinou do najpríťažlivejšej oblasti Jordánska - mesta vytesaného do ružového pieskovca - do Petry.
Do Ammánu a starobylej Gerasy
Z hornatej oblasti Petry, hneď po rannom zaznení hlasu muezína z minaretu, ešte za tmy sme sa pobrali k diaľnici s názvom Púštna cesta. Predavači v púšti popri ceste pozývali na kávu a čaj. Varili ich v samovaroch a podávali v malých šáločkách. Objavili sa aj chlapi s čerstvými voňajúcimi lokšami na hlave. Že s hygienou si tu nerobia problémy, presvedčil nás jeden z nich. Lokše si rozložil na okraj vozovky bez toho, aby pod ne dal nejakú podložku.
Hlavné mesto Ammán je rozložené na dvadsiatich kopcoch a má necelé dva milióny obyvateľov. V centre starého mesta, podobajúceho sa na mravenisko v údolí, dominuje zrekonštruovaný rímsky amfiteáter pre 6 000 divákov. Najväčším lákadlom pre turistov prichádzajúcich do Ammánu je vrch s citadelou pozostávajúcou z byzanského opevnenia, archeologického múzea a rímskeho chrámu. Odtiaľ je najlepší výhľad na mesto a ním prechádzajúcu automobilovú tepnu.
Cesta na sever do mesta Jerasch (starobylá Gerasa) dáva možnosť spoznať údolie rieky Jordán, ktoré zaručuje poľnohospodársku sebestačnosť krajiny. Je tu sústredených 10 percent úrodnej pôdy. Rieka je zároveň aj hlavným zdrojom vody pre zvyšných 90 percent púštnej krajiny. Mesto Gerasa bolo objavené až v 19. storočí. O jeho rozkvete v 2. storočí n. l. svedčí južné divadlo, ktoré je do dnešných dní funkčné. Má vynikajúcu akustiku. Využíva sa na kultúrne festivaly. Slávne "oválne fórum", námestie v tvare elipsy s mnohými desiatkami stĺpov, robí toto mesto jedinečným medzi rímskymi pamiatkami.
Tu končila naša cesta po jordánskom kráľovstve. Po prekročení sýrskej hranice nás čakalo ešte niekoľko tisíc kilometrov s Aviou po Sýrii, Turecku a cez Grécko domov na Slovensko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
