vzdialený, východnejší "kúsok" zeme je len "ďalekým východom", ktorým s netreba zaoberať ani venovať mu pozornosť. Veď tu na východe je najvyššia nezamestnanosť a mnohí tu na východe, najmä mladí ľudia, musia ísť za prácou do cudziny.

Zabúda sa na to, že náš krásny rodný Zemplín bol v roku 1939 ponechaný sám na seba. Viedol vtedy "malú vojnu" proti fašistickým vojskám hortyovského Maďarska.

Tamojší ľudia dokázali aj v čase okupácie svoju spolupatričnosť a jednotu. Kde našli odvahu vzoprieť sa nepriateľovi? Hrdinsky sa zachovali obyčajní roľníci, robotníci, učitelia i kňazi. Boli skutočne "len" obyčajní?

Jedným z týchto statočných ľudí bol maloroľník z Vojnatiny, Pavol Soták.

Dokázal sa prejaviť v časoch, nikto nesmel povedať nič proti okupantom. Každému, kto tak urobil, hrozil trest smrti, prinajmenej žalár, mučenie s podobným tragickým koncom.

Keď sa v roku 1939 konal neďaleko Vojnatiny tradičný majáles, využil situáciu prejaviť sa smelo proti okupantom. Nebál sa odrodilcov ani samotných Maďarov a na plné hrdlo zaspieval pieseň venovanú Horthymu. Zaspieval ju v maďarčine, aby jej práve oni, Maďari, rozumeli. Jej text v preklade znel: Horthy Mikloš, ten dreváky nosí, bo keby tých nebolo, chodieval by bosý. Pre Slovákov on je mor, fašistický diktátor. Veľkým pánom sa robí, dostal nás do poroby...

Za túto pieseň si "vyslúžil" tri roku väzenia a keď ho v roku 1941 prepustili, bol stále pod žandárskym dozorom "pirkošov".

Keď prišiel Horthy do Košíc, zaliečal sa Košičanom slovenčinou, sľuboval hory - doly, ale ľudia mu neverili.

Spomínam si, že pred okupáciou rozhadzovali z lietadiel malé letáčiky. Bol na nich maďarský roľník s fúzami a pekne oblečený. Pred ním stal zhrbený Slovák v chatrnom odeve. Maďar mu podával veľký peceň chleba. Na letáku bol nápis : Ty potrebuješ chlieb, ja dreva, preto nemôžeme žiť bez seba.

Medzi maďarskými vojakmi sa šírila propaganda, že idú Slovákov oslobodiť od hladu, biedy a poroby. A skutočnosť? V školách sa vyučoval maďarský jazyk a žiaci sa museli učiť maďarskú humnu, Otčenáš a Zdravas, Mária, po maďarsky.

V Hlivištiach učiteľ zbil trstenicou žiaka, lebo v odpovedi neuviedol titul Horthyho a od učiteľa pri vyučovaní smrdela pálenka. Medzi Slovákmi bolo veľa takých, ktorí udávali svojich spoluobčanov žandárom.

Tibavský farár sa tiež dostal do konfliktu s vtedajšou maďarskou mocou. Keď pochovával slovenského letca, poručíka Šantu, ktorého zostrelil maďarskí letci pri Sobranciach, spomenul, že padol za slovenskú vlasť. Rozzúrení maďarskí žandári ho okamžite priamo z cintorína odviezli do väzenia v Užhorode.

Utláčaní boli aj slovenskí vojaci v maďarskej armáde. Za najmenší priestupok ich nadriadení bili a vyväzovali ku stĺpu s rukami poviazanými za chrbát. Sňali ho z neho až vtedy, keď stratil vedomie. To mu rýchlo vrátilo vedro studenej vody, vyliatej na hlavu.

Veľa slovenských vojakov v maďarskej armáde spáchalo samovraždu skôr, než sa dali umučiť svojim tyranom.

Priam hrdinský čin vykonal Ján Šabák zo Sobraniec, ktorý si nocami pripravoval drevené brvná, tie zviazal

motúzmi, s výstrojom preplával Dunaj a dostal sa k Červenej armáde.

Tieto spomienky sú potrebné na to, aby všetci Slováci, stredoslováci i západoslováci vedeli, Slovensko nie je len pod tatrami, ale aj tu, pod Vihorlatom. Aj pod nim dýcha a žije slovenské srdce. Východniarska duša vie, komu patrí a ku komu sa má stále hlásiť.

Juraj Čečehovský, Vojnatina

Autor: gvl, čak

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.