tajomné. Ani Košice nemajú núdzu o svoje "strašiaky". Bohatá história nám tu nechala svoje pečate v podobe miest, ktoré dodnes skrývajú prastaré tajomstvá.
Na zrúcaninu budovy na Hrnčiarskej ulici nás upozornilo viacero ľudí, rozprávať bol ochotný len jeden z nich. V radovej zástavbe domov, ktoré tu majú v nájme zväčša obchodníci-remeselníci je jedna medzera, ktorú vypĺňajú vetché základy niekdajšej stavby. Keby tu stál dom, pravdepodobne by na ňom bolo číslo osem. Ten sa však zrútil ešte dávno a údajne akékoľvek snahy o jeho obnovu stroskotali. Múry jednoducho nedržia a celá stavba sa pomaly prepadáva. Toľko legenda, isté však je, že zrúcanina priťahuje stále viac zvedavcov.
"Bolo to začiatkom augusta minulého roku. Šiel som po Hrnčiarskej, práve okolo toho domu. Ani neviem prečo, ale vždy ma istým spôsobom priťahoval," pustil sa do rozprávania 24-ročný Košičan Michal.
"Je to obyčajná zrúcanina, ale keď som preliezol múr a sadol si vo vnútri na schody vedúce do podzemia, cítil som sa tam veľmi dobre. Po chvíli som pocítil silné nutkanie zísť do spodnej časti domu. Keďže stavba je úplne schátraná, musel som dávať pozor, kam stúpim. Schádzajúc dolu, vyberal som si pevnejšie kamene, ktoré boli kedysi schodmi. A vtedy sa to stalo. Na treťom schode som odrazu pocítil zvláštnu energiu, ktorá do mňa zdola prúdila, čo ma prinútilo zastať. Bolo to celkom príjemné, ako jemné hladkanie, ale keď sa to začalo stupňovať a teplo postupovalo k môjmu krku, zľakol som sa. V tej chvíli sa príjemný pocit zmenil na strach a ja som pocítil, ako mi čosi zovrelo hrdlo. Nemohol som dýchať, hodnú chvíľu ma čosi škrtilo, až som si začal normálne myslieť, že už nie som medzi živými. Pozbieral som všetky sily a vybehol som z domu na ulicu. Zastavoval som okoloidúcich a pýtal sa, či ma vidia. Zbadali, aký som vystrašený, chceli vedieť, čo sa stalo, ako mi môžu pomôcť. Naraz som si uvedomil, že vôbec neviem, čo mám povedať. Spytoval som sa sám seba, čo sa vlastne stalo a pomaly som sa upokojoval. Podzemie domu ma však naďalej priťahovalo a tak, ani sám neviem prečo, začal som doň chodiť deň čo deň," pokrčí plecami Michal, pre ktorého sa objavením čudesného domu začalo zvláštne životné obdobie. Išlo len o fantáziu, ktorá vybičovala nezvyklé pocity, strach z nepríjemného prostredia, alebo sa v rozvalinách niekedy obývaného domu naozaj deje čosi, čo sa nám snaží pošepkať čo to z jeho minulosti? Práve tieto otázky si kládol i Michal, ktorý strávil vysedávaním v dome celé dni.
"Sedával som v podzemnej časti a pozeral sa von oknami, ktoré boli oproti v stene, na úrovni chodníka na druhej strane. Sledoval som, ako tade chodia ľudia. Keď som v jeden deň medzi rozvalinami vo vnútri domu objavil množstvo prázdnych peňaženiek a vyhodené doklady, ktoré tu pravdepodobne po sebe nechali vreckári, začal som sa trochu báť, že ma tu vymáknu. Obávať sa však nejakých nadpozemských síl, alebo niečoho podobného, mi vôbec nenapadlo. Nič mi teda nemohlo zabrániť, aby som do domu chodieval naďalej," dodáva a vzápätí pokračuje:
"Raz som tak tradične sedel pod oknami a pozeral na ľudí, prechádzajúcich okolo. Za celý ten čas sa pri dome nezastavil nik, až na tretí deň. Začul som, že pri stene niekto stojí a z útržku rozhovoru som vyrozumel, že reč je práve o tejto budove. Vyšiel som z domu, na čo sa dve dievčatá, ktoré tam stáli, strašne zľakli a hneď sa pýtali, čo som tam robil, či som sám a či sa nebojím."
Aj keď do reči spočiatku obom Zvolenčankám nebolo, napokon vysvitlo, že do Košíc pricestovali len kvôli snu, ktorý sa jednej z nich pravidelne sníva. Ako malé dievča uteká po schodoch do pivnice v dome a na treťom schode ju čosi schmatne pod krk a začne škrtiť. Keďže nočné mory sa pravidelne opakovaly, musela zasiahnuť psychotronička, ktorá dom zo sna identifikovala práve ako ten z Hrnčiarskej. Konfrontácia obrazu zo sna s realitou sedela na chlp. Dokonca aj tretí schod sa zhodoval s tým, na ktorom Michal pocítil zvláštnu energiu. Dievčina sa ale do novín vyjadriť nechcela, s určitosťou však rozšírila rad ľudí, ktorých s tajuplnou stavbou na Hrnčiarskej spája nezvyčajný zážitok. Onedlho na to ho zažil i Michal, čím sa definitívne presvedčil, že sa tu deje čosi, čo s realitou nemá nič spoločné.
"Rozhodol som sa, že v dome prespím. Nedalo mi to pokoja a zaumienil som si, že ak tu naozaj "čosi" je a doteraz to o sebe nedalo vedieť za vidna, možno sa mi to vyjaví v noci. Zobral som si spacák, sviečky a uložil sa do jednej z niekdajších izieb s dierou v stene, kade prenikalo svetlo. Onedlo na to som zaspal. Prisnila sa mi asi najhoršia nočná mora, akú som doteraz zažil. Bol to hrôzostrašný živý sen, kedy som si uvedomoval, že sa sťa pozorovateľ nachádzam presne v tej istej miestnosti, kde spím. Popri stenách izby ležali naukladané telá asi desiatich ľudí, zabalených v akýchsi plachtách. Spočiatku som si myslel, že sú to spiaci bezdomovci. Až potom ma premkol zlý pocit, že tí ľudia nespia - sú mŕtvi. A naozaj. Boli rôznymi spôsobmi zohavení, akoby pred smrťou absolvovali strašnú tortúru. Odrazu začali postupne vstávať, oblečení v zvláštnych košeliach, aké voľakedy nosili poddaní. Po jednom pristupovali ku mne a ukazovali mi, akým spôsobom prišli o život. Bolo to strašné, priamo na mne demonštrovali najrôznejšie spôsoby mučenia, ktoré som doslova cítil na vlastnej koži. Bolo ich veľmi veľa a každý z nich sa chcel vysťažovať. Keď som si myslel, že to už nevydržím, sčista-jasna sa pri mne zjavil muž oblečený v červenom kabáte, pamätám si jeho výrazné fúzy. Povedal mi, nech sa o tom neopovážim nikomu ani muknúť. A vtedy som sa zobudil. Naveľa som si uvedomil, že to bol len sen, ale prežíval sm ho tak intenzívne, že ma premkol nevýslovný pocit hrôzy. Okamžite som stadiaľ utekal preč a zaprisahal sa, že tentokrát do domu už naozaj nevkročím. To však nebolo všetko. Keď som prišiel domov, pri pohľade do zrkadla som zdúpnel hrôzou. Na hrdle som zbadal odtlačky prstov, ktorými ma vo sne zvieral jeden z tých nešťastníkov so slovami:'Pred tým, ako nám vezmú život nás takto priškrtia,'" strasie sa Michal ešte stále neveriac tomu, čo vlastne prežil.
V tom čase mu ktosi spomenul Miklušovu väznicu, ktorá je len pár domov od toho miesta. Až po jej návšteve sa mu mozaika udalostí začala spájať. V ľuďoch "spiacich" v zrúcanine spoznal popravených a mučených väzňov a portrét muža na stene jednej zo samotiek, ktorý historici vydávajú za podobizeň miestneho kata Mikluša, sa navlas zhodoval s "mužom v červenom".
Pri tejto zmienke sa natíska otázka, či neexistuje nejaký súvis medzi oboma budovami. Tajná chodba, či nejaké iné prepojenie, ktoré tu bolo v minulosti. Väznica disponuje mnohými podzemnými chodbami, ktoré vedú popod Hrnčiarsku ulicu, ale tie boli po jej sprístupnení na muzeálne účely zamurované. Na jej stenách môžeme pozorovať početné škrabané a vryté kresby väzňov, nechýba tu mučiareň i chodby končiace celami a samotkami. A práve podzemné žaláre podľa mapy pamiatkárov naväzujú na sieť chodieb vedúcich až pod terén Hrnčiarskej ulice.
"Sama tam dolu nikdy nechodím. Len v prípade, keď sprevádzam návštevníkov. Stále mám pocit, akoby za mnou niekto stál!," hovorí o pivničných priestoroch, ktoré kedy slúžily ako cely previnilcov, mladá dievčina, sprievodkyňa väznicou.
Informácie o zrúcanine "nášho" domu bez čísla sa však už zháňali veľmi ťažko. Existujú len veľmi strohé záznamy ohľadne ulice, nieto o konkrétnej budove, ktorá nás zaujímala. Podobne ako ostatné ulice za mestskými hradbami sa ani Hrnčiarska vôbec neuvádza v súpise daňovníkov z 15. a 16. storočia. Po rekonštrukcii hradieb v 17. storočí sa už spomínajú daňovníci, "pod múrmi". Bola to veľmi chudobná ulica, nevýhodnosť a biedu jej obyvateľov dokazuje veľmi nízka až symbolická daň, ako aj to, že obvyklý predpis dane sa im mal znižovať o zlatku z titulu "obťažovania".
Na Hrnčiarskej sa sústredila vtedajšia najväčšia mestská chudoba, pozostávajúca zväčša z remeselníkov ako boli hrnčiari, obuvníci, klobúčnici či kožiari. Niektorí z nich boli v starých záznamoch evidovaní pre svoju chudobu len ako "občania". Pri prezeraní archívnych záznamov zo sčítania ľudu z roku 1930, už medzi nájomníkmi domov z Hrnčiarskej budova s číslom osem absentuje. Dom teda pravdepodobne nestál už vtedy, nevie sa, či bol opustený, nepoznáme ani dôvod jeho prípadného zrútenia.
Podľa pamiatkárov sa k domu číslo osem vrátili novodobí stavbári v čase normalizácie, kedy bolo snahou socialistov celú uličku zrútiť a prerobiť podľa novodobého slohu. Začalo sa práve od nášho domu č. 8, základy, ktoré v ňom sú teraz už teda nie sú pôvodné. Našťastie sa však plánovaná rekonštrukcia napokon nepovolila. So stavbou sa už nepokračovalo a z domu zostalo len torzo. Momentálne je vo vlastníctve súkromnej osoby a údajne sa uvažuje o renovácii a následnom prenájme týchto priestorov.
Toľko historické záznamy. Nás však viac zaujímalo, nakoľko je možné, aby sa vo frekventovanej zóne mesta odohrávali javy bežnou logikou nevysvetliteľné. A prečo vlastne? Opýtali sme sa Romana Pavlíka, človeka, ktorý sa okrem iného zaoberá psychotronikou a vo svojej praxi sa bežne stretáva s podobnými prípadmi, ktoré označuje za úplne reálne.
"Keď človek zomrie prirodzenou smrťou, jeho duša prejde plynule na druhý svet. Ak je však život ukončený násilím, laicky sa dá povedať, že mŕtvy "nevie", že umrel a tak sa nesnaží nadviazať kontakt s druhým svetom, ale ostáva dlhší čas spútaný s našim hrubohmotným svetom," vysvetľuje Roman.
"V prípadoch ako je tento, môže ísť o veľmi silné putá, ktoré vznikajú intenzívnym citovým prežitím a pretrvávajú i niekoľko storočí. Stáva sa to napríklad pri ťažkých zločinoch, alebo ak sa nebohému stala krivda, nejaká ťažká, negatívna vec, ktorá ho upne k miestu zločinu. V takom prípade sa takýto človek snaží nadviazať kontakt s ľuďmi žijúcimi v "našom" svete a silou mocou dojednať nápravu," dodáva.
Podľa jeho slov sa nedá jednoznačne povedať, či sa práve v tom dome stalo nejaké nešťastie. Možnože sa v jeho priestoroch odohrali spomenuté javy práve preto, lebo sa v nich v tom čase nachádzalo médium, ktoré bolo ochotné a schopné ich vnímať, teda v našom prípade Michal. U veľmi senzibilných ľudí údajne nie sú podobné zážitky ničím nezvyčajným.
"V každom prípade by sme sa na ne nemali upnúť,"
upozorňuje Roman Pavlík a pokračuje: "Keď už hovoríme o duchoch, treba si uvedomiť, že ide o úplne normálnych ľudí, ktorí len nemajú telo. Navyše, ak to boli za života prostejšie povahy, nemusia mať vždy čisté úmysly ani po smrti, preto by sme kontakt s nimi nemali nasilu vyhľadávať. Ak sa predsalen dostaneme do podobnej situácie, treba dať jasne najavo, že komunikovať nechceme. Je to akoby sme na ulici stretli nepríjemného človeka. Treba si uvedomiť, že nemajú právo nás obťažovať a hlavne sa netreba báť, lebo strach oslabuje našu vlastnú schopnosť brániť sa."
Výnimku podľa neho tvoria ľudia, ktorí sú svojimi schopnosťami povolaní pomáhať dušiam, ktoré sa chcú oslobodiť a majú úprimnú túžbu dozvedieť sa pravdu.
Podľa Romana Pavlíka tiež nie je v tomto prípade dôležité dopodrobna vypátrať presné miesto a historické súvislosti daných udalostí.
"Takých miest nájdete veľa. Zoberte si domy, v ktorých boli spáchané samovraždy či vraždy, bloky postavené na bývalých cintorínoch alebo rôzne miesta nešťastí, kvôli ktorým ktosi prišiel o život. Radšej ako chodiť fascinovane po lokalitách, ktoré "vyžarujú negatívnu energiu" a vyhľadávať "nadprirodzené" zážitky, čo je pri senzibilnejších jedincoch, ako som už spomínal veľmi reálne, je podľa mňa podstatnejšie zobrať si z týchto vecí poučenie, ktoré môžme využiť v našom bežnom živote," vysvetľuje Roman, ktorý sa s nami na záver rozlúčil slovami: "Človek, ktorý je na duchovne vyššej úrovni sa už počas života snaží neubližovať iným, je schopný odpúšťať a neupína sa bytostne na traumy a krivdy, ktoré mu boli spáchané. To je najlepší predpoklad na ďalší vzostup a nezávislosť od vecí pozemských."
Napriek tomu je medzi nami stále veľa ľudí, ktorí si myslia, že môžu beztrestne ublížiť s vedomím, že aj tak nebudú súdení. V skutočnosti však každý jeden zlý skutok motivovaný vlastným, väčšinou hmotným prospechom, vytvára práve to puto, ktoré dokáže dušu pripútať k zemi, aj ako sa hovorí, "na večnosť". Platí to aj o obrovskej túžbe človeka po pomste, čo mu neskôr nedovolí vzdialiť sa od zeme dovtedy, kým duša v prežití nepochopí, že konala zle. "Počas života, kým o nič nejde, človek na tieto základné princípy zabúda. Ale práve spomínané zážitky, ktoré stretnú podaktorých z nás, nám túto skutočnosti veľmi nástojčivo pripomínajú," uzavrie Roman Pavlík.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
