Súčasné obojživelníky sú malé a stredne veľké živočíchy, počas prvohôr im predchádzali druhy, dorastajúce do 3-5 metrovej dĺžky. Na začiatku druhohôr, za éry veľjašterov, žil vôbec najväčší obojživelník Mastodonosaurus. Meral 5-7 metrov a lebku mal 1 meter dlhú. Dnes je najväčším obojživelníkom veľmlok japonský, dlhý až 160 cm, váži 11 kg. Zo žiab patria k najväčším africký skokan goliat, severoamerický skokan volský a juhoamerická ropucha aga. merajú 25-30 cm a dosahujú hmotnosť 5 kg. Najmenšie žaby sú ropuchy žiarivé v Austrálii, dorastajú sotva 3 cm, a parosničky v Malajzii, veľké len 2 cm.
K obojživelníkom rátame červone, ktoré vzhľadom pripomínajú viac veľkú tučnú dážďovku ako stavovca. Sú beznohé, ich larvy však ešte majú krpaté nôžky. Červone ryjú v zemi, kde lovia dážďovky a malé hady. Sú rozšírené v trópoch Starého sveta a Ameriky. Obojživelníky sú jediné stavovce s vývinom premenou. Ich larvy, tzv. žubrienky, žijú vo vode a dýchajú žiabrami podobne ako ryby. Dospelé jedince však dýchajú pľúcami. Existujú výnimky, napr. jaskyniare a axolot dýchajú žiabrami po celý život. Axolot môže za istých okolností, napr. po príjme hormónov štítnej žľazy, stratiť žiabre a vyvinú sa mu pľúca. Niektoré žaby, rosničky a stromárky žijú trvalo v korunách stromov. Ich žubrienky sa vyvíjajú vo vode nahromadenej v rázsochách, lievikovito skrútených listoch a niektoré i v hnijúcich banánoch.
Na zemi žijúce obojživelníky majú výbornú miestnu pamäť. Rozmnožovať sa chodia na neresiská, vzdialené aj niekoľko kilometrov od ich revíru, vždy na tú istú nádrž. V kultúrnej krajine musia pri putovaní medzi liahniskami a sídliskom prekonávať dopravné komunikácie pričom sa ich veľa stáva obeťami prechádzajúcich áut.
Nie všetky žaby sa vyvíjajú vo voľnej vode. Samica pipi americkej má na chrbte jamky, v ktorých sa vyvíjajú jej žubrienky. Živia sa rôsolovitým sekrétom vylučovaným matkou. Samec juhoamerickej nosačky vreckatej zase nosí vajíčka v rezonančnom vaku na hrdle.
Mloky majú vankúšovitý jazyk, celou plochou prirastený na dno ústnej dutiny. Žabám prirastá jazyk vpredu k dolnej čeľusti a vedia ho bleskurýchlo vymrštiť za korisťou, čo prekvapuje pri celkovej pomalosti pohybu žiab. Lovia drobné živočíchy. Je známa skutočnosť, že žaba celkom zamrzne do ľadu a pri jeho roztopení normálne obnoví aktivitu. Za túto schopnosť vďačia tzv. kryoprotektívnym látkam, ktoré zahusťujú krv a zvyšujú osmotický tlak v bunkách, čím v nich nevzniká ľad, ktorý by deštruoval cytoplazmu a tým usmrtil živočícha. Môže však zamrznúť tekutina medzi bunkami a tkanivami, napr. telo zamrznutého skokana z troch štvrtín tvorí ľad.
Výrazné sfarbenie obojživelníkov upozorňuje nepriateľov na ich jedovatosť. Jedy vylučujú z kožných žliaz, sú rôzne účinné. Jedy ropúch vyvolajú u útočníka nevoľnosť a zvracanie, takže si nabudúce zapamätá, že ropuchu treba nechať na pokoji. Jedy drobných stromových žabičiek sú často smrteľne nebezpečné. Obojživelníky chované v zajatí sú prekvapujúco dlhoveké. Jaskyniar sa dožíva 10-15 rokov, salamandra 25-30 rokov, ropucha 30-40 rokov a veľmlok dokonca 62 rokov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
