bol tento autor až do soboty celkom neznámou osobnosťou. Žije totiž v Spolkovej republike Nemecko, ale je, ako rád zdôrazňuje, po otcovi polovičným Čechom. V dôchodcovskom veku sa podobne ako mnohí pôvodom sudetskí Nemci začal viac zaujímať o krajinu, kde sú jeho korene, a tak zablúdil v roku 1996 aj na Slovensko.
"Tento kraj bol pre mňa úplne neznámy, ale stretol som tu zaujímavých a sympatických ľudí. Vo Finticiach mi starosta venoval publikáciu o obci, v ktorej som sa prvýkrát stretol s menom Dessewffy. Po návrate domov som naň pozabudol, ale keď sa mi dostala do rúk kniha o sliezskych vojnách Fridricha II. a znova som narazil na to meno, prebudilo moju zvedavosť," podelil sa s nami s prvými impulzmi na vznik tohto minidielka plného zaujímavých historických faktov. Netajil, že práca na knihe mu pripomínala veľkú skladačku puzzle, keď kamienok ku kamienku podľa vojenských archívov v Maďarsku, Rakúsku a na Slovensku skladal mozaiku starej šľachtickej rodiny a ich osudy začali pomaly vystupovať z prítmia uplynulých storočí.
Zdôveril sa nám tiež, že keď hľadal vydavateľa v Nemecku, Rakúsku či Maďarsku, odmietli ho. Nevzdal sa však a keďže podstatnú časť tvorí rodokmeň východoslovenskej vetvy rodiny, napokon našiel vydavateľa na Slovensku, a to Universum Prešov.
V publikácii popisuje vojenskú dráhu šľachtickej rodiny Desewffyovcov, v ktorej bolo takmer pravidlom, že patrili k husárskym vojskám. K východoslovenskej vetve rodiny, ktorá sa spája s Finticami patril Štefan František a práve o ňom sa našlo v archívoch najviac informácií. V armáde pôsobil celých 57 rokov, z toho 51 v aktívnej vojenskej službe. V roku 1734, keď mal už 67 rokov, bol v sedle svojho pluku pri obliehaní mesta Philippsburg na Rýne. Neskôr, keď sa rozhodol odísť na svoje majetky do Fintíc, absolvoval celú cestu z Porýnia na východ Slovenska v sedle, čo je z dnešného hľadiska pozoruhodný výkon.
Narodil sa v roku 1667 v Hanušovciach nad Topľou a rodičia mu zomreli, keď mal len 17 rokov, preto jeden rok prežil v rodine chorvátskeho bána grófa Adama Baťániho. V roku 1686 sa zúčastnil na vojne s Turkmi, pomáhal pri dobytí Pešti pod vedením Karola Lotrinského a bol účastníkom aj ďalších bojov pod velením markgrófa Ľudovíta Bádenského. Neskôr bojoval po boku grófa Pálfiho vo veľkej bitke pri Zente. V roku 1733 bol Štefan povýšený do hodnosti maršála poručíka a o tri roky neskôr požiadal o povýšenie na generála kavalérie, s čím však neuspel.
Keď sa utiahol na svoje majetky vo Finticiach, pričom až do smrti ostal majiteľom svojho pluku, celé dni čítal a zveľaďoval svoj majetok. Založil fundáciu vo výške 10-tisíc zlatých na výstavbu gymnázia v Sabinove. Po príchode piaristov do Sabinova v roku 1740 bola z uvedených prostriedkov postavená škola, schválená samotnou Máriou Teréziou. Mnoho peňazí, ktoré boli podľa Štefanových slov "...získané krvou v službách cisára..", venoval na dobročinné účely. Na jeho vlastné náklady bol zhotovený hlavný oltár v kostole sv. Jakuba apoštola vo Veľkom Šariši. V závete, ktorá je uložený vo viedenskom archíve, zanechal sabinovskému gymnáziu ďalších 1 500 zlatých. Nikdy sa neoženil a nemal potomkov, preto po jeho smrti zdedil majetok jeho synovec Samuel, neskorší gróf a hlavný župan Šarišskej župy. Epitaf, na ktorom je vyobrazený v plnej zbroji, sa nachádza na jednom z vnútorných múrov kostola vo Finticiach. Hoci si želal čo najjednoduchší pohreb, zišlo sa na ňom veľa šľachticov a nechýbali ani vojenské pocty. Dodnes sa traduje, že v deň pohrebu rozbili otrasy po výstreloch z kanónov veľa okien na okolí.
Súčasťou prezentácie vo fintickom kaštieli bola aj výstava kópií historických artefaktov, ktoré so sebou autor doniesol. "Je tu sedem tabúľ, ktoré mapujú rodokmeň východoslovenskej vetvy rodiny od bitky na Moháči. Pochádzali zo Slavónska, ale pôvod rodiny je v Nemecku. Prvý z Dessewffyovcov prišiel na Slovensko v doprovode bavorskej princezny Gizely, ktorá sa vydala za uhorského kráľa Štefana I.. Ďalej je tu kópia testamentu v latinčine, hoci nepoznáme jeho obsah, doklady z vojenských archívov, ktoré mapujú služobný postup členov rodiny, ale aj kópie originálov malieb a kresby častí husárskeho výstroja," objasnil nám H. Skala.
Až neskôr sa nám priznal, že je aj zdatným, hoci amatérskym, maliarom. Kópie olejomalieb totiž nakreslil sám. "Som rád, že Harald sa stal našim priateľom, že Šariš považuje za svoj druhý domov a jeho zásluhou sa aj v Nemecku dozvedia viac o Slovensku a jeho historických aj súčasných osobitostiach," uviedol starosta Fintíc František Kočiš.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
