Španielska, dostali totiž pozvanie aj predsedovia vlád kandidátskych štátov. Na rozdiel od Göteborgu či Nice nielen iba na slávnostný, zoznamovací ceremoniál, ale aj na normálne pracovné rokovanie. Presnejšie jeho časť. Okrem spoločného fotenia, teplej večere a ešte teplejších stiskov rúk sa teda aj našim - Dzurindovi, Kukanovi a Hajnovičovi - dostalo prvýkrát tej cti zapojiť sa do reálnej "europráce".
Berú nás teda vážne, čo je dobre. Zároveň ale aj poriadne úsmevné, pokiaľ ide o samotnú obsahovú náplň barcelonského podujatia. Tou bola totiž tzv. "lisabonská agenda", vyhlásená na summite pred dvoma rokmi. Čiže rozsiahly plán sociálnych a ekonomických reforiem, ktorý by mal urobiť z EÚ "najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu ekonomiku sveta". Toto - doslova - si vytýčila dosiahnuť EÚ do roku 2010. Zábavný paradox účasti asociovaných premiérov práve na tomto rokovaní je v tom, že veľkolepý "lisabonský" cieľ chce EÚ dosiahnuť už v rozšírenom zložení o minimálne desať krajín. Takých, ktorých súčasný HDP na hlavu je necelou jednou tretinou HDP v EÚ. Pričom, aby sme boli v obraze, priemer EÚ na hlavu nedosahuje dve tretiny USA.
Nečudo, že nad tým, čo eurolídri predkladajú s vážnou tvárou, sa ekonomickí analytici a komentátori dobre zabávajú. Kolízia dvoch hlavných strategických zámerov EÚ - masívneho rozšírenia a svetového lídrovstva v ekonomike - je do očí bijúca do tej miery, že diskvalifikuje oba projekty aj jednotlivo. Kompromituje totiž svojich autorov, ktorí sa nejavia ako triezvi politici, ale fantasti a vizionári.
Každý si želá spoločný európsky dom, nevidieť ale ani jedného, kto by východnú "prístavbu" a najmä rekonštrukciu chcel zaplatiť. Hoci rozšírenie tentoraz témou nebolo, nemecký kancelár Schröder, pre istotu, opäť v Barcelone vystríhal, aby "nikto neočakával, že Berlín si vezme na seba finančné bremeno rozšírenia". S Francúzmi v Lisabone potom spoločne hájil líniu čo možno najmiernejšej liberalizácie trhov s energiou, čo sa napokon ale čiastočne presadiť podarilo... Relatívne významným úspechom summitu je aj spružnenie pracovného trhu, a to zavedením tzv. európskej zdravotnej karty.
A to je tak asi aj všetko. Zaostávanie Európy za USA sa pritom prehlbuje. Aj navzdory newyorskej tragédii spred polroka, ktorá americkú ekonomiku nesmierne postihla. Dôvod je jasný - európsku ekonomiku zväzuje nezmyselné sociálne zákonodarstvo a tiež konflikty národných záujmov. To sú dve veličiny, cez ktoré sa nepreniesla "lisabonská agenda" ani v rovine teoretickej. Tá hovorí o "dynamizácii rastu" jedným dychom s požiadavkou "zachovania sociálnej súdržnosti", čo je vzhľadom na dnešnú mieru "štátu blahobytu" nonsens. Pokiaľ v Európe neskončí predstava štátu ako zaopatrovacieho ústavu nielen pre najchudobnejších, ale aj široké stredné vrstvy, dovtedy zostanú všetky ozdravovacie projekty fatamorgánou. "V Taliansku je dnes jednoduchšie sa rozviesť ako prepustiť zamestnanca", glosoval pomery vo vlastnej krajine Berlusconi.
Obrovské náklady na pracovnú silu by boli kliatbou aj samy osebe, zároveň sú však prapríčinou aj ďalšieho dôvodu zaostávania - výskumného a technologického. USA vedú v internete, elektronike a pod. práve preto, že ich podnikateľskému sektoru zostáva omnoho viac prostriedkov na rozvoj a inovácie. To má aj ďalší priamy následok - prúd ivestícií, ktoré si hľadajú také teritórium, kde sa môžu čo najskôr zhodnotiť.
Priebeh diskusií v Barcelone však iba potvrdil, že Európa - a zvlášť predvolebná - nemá vnútorné kapacity, aby preťala svoj začarovaný kruh. Nádherne to bolo vidieť na vôbec najspiatočníckejších Francúzoch, kde sa o chvíľu stretnú vo voľbách prezidenta Chirac - terajšia hlava štátu, a Jospin - terajší premiér. V kauze liberalizácie trhu s energiou sa nelíšili v ničom.
Údajne národný záujem - ochrana francúzskeho spotrebiteľa - nadovšetko. Jeden zásadný rozdiel medzi Európou a USA leží veru aj v mentalite politikov; hoci aj tí americkí dokážu hýriť populizmom, akoby podvedome rešpektovali istú hranicu. Európa - západná ani východná - si kritickú hranicu nevie ustrážiť.
Nám môže byť útechou, že Slovensko z tohto kontextu nijako zvlášť nevyčnieva. Naši politici sú v tomto de facto už v Európe. Či sa tam doplazíme spolu s nimi, je ale stále záhadou, z ktorej veľa neodtajnila ani Barcelona.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
