štyri roky v tomto priestore strážia hranicu mieru aj slovenskí vojaci. Jedným z nich je rodák z Košíc, čatár Peter Richler.
Slovenskí vojaci, ktorí na územie Golanských výšin prišli pod modrou zástavou, nemajú na izraelsko-sýrsky konflikt vyhranený názor. Koniec koncov, nezaujatosť v tomto spore je aj jednou z podmienok pri výbere štátov do misie UNDOF zo strany OSN. Slovenská republika na misii participuje relatívne krátko. "Na Golanoch je z 1 050 vojakov mierových síl OSN z piatich štátov 95 Slovákov," hovorí veliteľ slovenského kontingentu major Peter Čižmárik. Okrem príslušníkov Armády SR tam pôsobia vojaci z Rakúska, Poľska, Kanady a Japonska.
M: Z pozície číslo 16 pozorujú aj "rodinné vykrikovanie"
Mierotvorcovia zo Slovenska pôsobia v demilitarizovanom pásme južne od pohoria Hermon. Všetci sú profesionálnymi vojakmi. Väčšina sem prišla z Práporu okamžitej reakcie z Martina. Zodpovedajú za priestor s rozlohou 58 štvorcových kilometrov. Ich každodenná činnosť spočíva najmä v pozorovaní zóny separácie zo siedmich kontrolných pozícií. Pozornosť si zasluhuje najmä pozícia číslo 16. Nachádza sa na okraji sýrskej dediny Hadar. Známa je ako miesto rodinného vykrikovania ("family shouting place"). Jej drúzske obyvateľstvo od rodín v dedine Majdal Shams na Izraelom okupovanom území v súčasnosti oddeľuje pozorne strážený technický plot. Porozprávať medzi sebou sa môžu len pomocou megafónov. Takýmto spôsobom si dohovárajú dokonca i svadby.
O slovenských príslušníkov mierových síl je v tejto kamennej pustatine skutočne dobre postarané. A to nielen z hľadiska ich finančného zabezpečenia. Okrem malej časti príslušníkov štábu je väčšina z nich zaradená do 3. roty rakúskeho práporu (AUSBATT). Všetky pozície sú pravidelne zásobované čerstvou vodou a potravinami z rakúskych proviantných skladov. Kritiku na zlú kvalitu jedla, aká sem-tam zaznie z úst vojakov, ktorí slúžia vo vojenských útvaroch na Slovensku, tu skutočne nepočuť. Zlé jazyky tvrdia, že také množstvo stravy a rôznych nealkoholických nápojov by od slovenských "provianťákov" nikdy nedostali.
M: Ponorková nemoc vojakom nehrozí
S tunajšími podmienkami je spokojný aj čatár Peter Richler z Košíc. "V Armáde SR slúžim už štvrtý rok. Som slobodný, preto odísť zo Slovenska do zahraničia nebolo pre mňa až také ťažké. Vďaka pôsobeniu v mierovej misii som sa zdokonalil v anglickom jazyku a spoznal nové krajiny a zvyky," hovorí čatár.
Na tunajšie nehostinné pomery sú slovenské kontrolné pozície veľmi dobre vybavené aj po hygienickej stránke. Nechýbajú v nich sprchy či sauna. Určite i vďaka tomu tu ochorie len málokto.
Najviac stanovíšť má slovenský kontingent obsadených ôsmimi ľuďmi. Tí musia spolu vydržať celý rok. Prípadnej "ponorkovej nemoci" bráni povinné vyberanie voľna vojakmi mimo svojej pozície. Okrem 30 dní dovolenky majú nárok aj na 60-hodinový odpočinok. Dva razy za pol roka ho môžu stráviť tak na izraelskej, ako aj na sýrskej strane. K tomu patrí aj "Charlie dutty" - čo je každomesačné štvordňové voľno, v ktorom je však zahrnutá aj sobota a nedeľa. Slováci najčastejšie navštevujú Izrael, ktorý je im predsa len kultúrne bližší.
Rezolúcia OSN z 30. novembra 1947, podľa ktorej sa malo územie Palestíny rozdeliť medzi Židov a Arabov, neuspokojila ani jedného z nich. Na Izraeli visí doposiaľ biľag toho, kto nerešpektoval uznesenie OSN a násilím zabral arabské teritórium. Podľa charty Organizácie za oslobodenie Palestíny sú palestínski Arabi neoddeliteľnou súčasťou arabského národa. Charta považuje Židov palestínskeho pôvodu alebo tých, ktorí trvalo žijú v Palestíne, za Palestíncov. Rozdelenie tohto územia a vytvorenie Izraelského štátu neuznáva ani Sýria. Judaizmus sa podľa väčšiny Arabov môže stotožňovať len s náboženským presvedčením Židov. Ak sa táto bariéra neprelomí a dokiaľ bude Izraelský štát brániť reálnej existencii Palestíny, dovtedy zrejme aj slovenské modré prilby zostanú aj na Golanských výšinách.
Autor: Igor HADAR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
