Hoci sa v jednej známej slovenskej ľudovej piesni spieva: "Sedemdesiat sukien mala a predsa sa nevydala..." i slobodné ženy ich majú veľa a nosia každý deň inú, len preto, aby si "chytili" ženícha.
Samotná sukňa však nie je až taká stará ako by sa zdalo, lebo slovanské ženy nosili v minulosti rubáš ktorý bol dlhou, po členky siahajúcou, v páse prepásanou košeľou. Až v 16. storočí sa ustálil typ odevu pre hornú a dolnú časť tela. Tak sa postupne začali nosiť košele, sukne a zástery. Ešte v 19. storočí sa nosil archaický rubáľ ako spodá časť odevu, na to sukňa, zástera a živôtik.
Sukňa, vo východoslovenských nárečiach kidľa, alebo kabat, je časť odevu kryjúca dolnú časť tela. Jej názov možno odvodiť od druhu látky súkna, z ktorého sa v minulosti najčastejšie zhotovovala. Slovenským ženám sa odjakživa páčili široké, husto nazberané sukne a pri ich zhotovovaní uplatňovali bohatú fantáziu veď sa tu vytvorilo až 60 obmien variantov tejto časti ženského odevu. Na jednu sukňu bolo potrebné kúpiť v minulosti 3 3,5 metra látky. Kupovalo sa na poly (pola = šírka plátna, asi 60 cm), čiže na jednu širokú nazberanú sukňu bolo treba 4 5 zadných skladaných pôl a jednu prednú polu hladkú. Zhotovenie vrchnej sukne patrilo medzi najzložitejšie práce v ženskom odeve. Kedysi sa šili sukne rukou a zošívali domácimi cvernami, neskôr najmä z kúpeného materiálu sa šili strojom. Veľmi zložitý a časovo náročný bol postup zhotovenia riasenej sukne. Mohli by sme ju porovnať s dnešnou technikou plisovania. Keďže sa v mnohých regiónoch skladali sukne so vzorom, bolo potrebné prihliadať aj na to, aby sa pri skladaní rovnomerne ukladali. Skladanie sa vždy robilo na vlhkej látke. Ženy v Myslave mali k tomu umne uspôsobený drevený klát, na ktorý si potrebnú látku obviazali. Potom trpezlivo a obratne ukladali záhyb vedľa záhybu, hornú časť zošili do obalku a celú sukňu nechali za rovnomernej teploty usušiť. Aby sa záhyby počas nosenia nerozišli, ešte ich na opaku zachytili voľným stehom. Keď si žena sukňu obliekla, ešte si ju sama alebo s pomocou druhej osoby prstami narovnala. Do truhly alebo skrine ju odkladala tak, že ju zavinula a vložila dovnútra papier, aby sa záhyby nepokrčili. Na dlhšie uloženie sa ešte sukňa napevno omotala tkaničkami, alebo iba tak sa dobre udržala forma záhybov. V depozitári krojov vo Východoslovenskom múzeu máme rovnakým spôsobom uložených viacero druhov myslavských sukien. Keď sme potrebovali sukne aj iné odevné doplnky vystaviť, veľmi ochotne nám pomohli ženy z Myslavy tieto kroje očistiť, vyprať aj opraviť.
Zemplínčanky pomenovali svoje sukne kabaty, biloti, fodraše. Veľmi si želali, aby im sukne pekne odstávali, preto si do lemovania na spodku vtiahli drôt. Boli známe aj tým, že svoje sukne neustále skracovali až tak odvážne, že im siahali niečo vyše kolien. A tak sa stali priekopníčkami minisukien. Sukne šili z brokátu, kašmíru, hodvábu, ale do roboty, na všedný deň nosievali iba kartúnové sukne.
Šarišské ženy na zhotovenie svojich sukien siahli vždy za súkenným materiálom. Na postavnu kidľu potrebovali drahé jemné čierne alebo tmavomodré súkno, ktoré odspodu podšili širším červeným lemom. Sukne siahali skoro po členky a iba mladé dievčatá nosili kratšie, asi 10 cm pod kolená.
V minulosti neexistovali medzi ženami na dedinách žiadne módne listy ani vzorníky. Preto sa strih takmer nemenil, iba vzory alebo materiál bol variabilný. Obvykle, keď sa ženy stretli na jarmokoch alebo púťach, tam najskôr odpozorovali novoty. Kúpili si od pláteníkov rovnaké druhy látok, ale potom si ich ušili podľa miestnych tradične zaužívaných strihov.
Na mnohých dedinách boli aj presne určené pravidlá, na aký sviatok si tú-ktorú sukňu mohla žena obliecť. V Toryskách, na Spiši si žena na Veľkonočnú nedeľu obliekla zapruščanu sukňu so svetlomodrými vzormi. Na obrady Veľkonočného pondelka ju vystriedala zelenou súkennou sukňou. A na tretí deň výročných sviatkov mala na sebe zase inú, tentoraz sivomodrú sukňu. V Kojšove sa nosila napr. biela plátená zefírová kidľa na druhý deň viročitich sviatkov. Súkenná postavova sukňa sa nosila na sobáš a na prvý deň výročných sviatkov. Staré ženy v Kojšove volali svoje sukne kidľe šarne-hamorske. Keď sa mladé kojšovské dievčatá chystali na fašiangovú zábavu, tak si obliekli kidľu šarnu-kubriškovu. Bola ušitá z modrotlače, na spodku prešitá ozdobným stehovaním. Po vojne sa k takejto sukni ešte prišíval živôtik lajblik malinovi. Domáce plátno sa farbilo v dielňach v Spišskom Podhradí a Gelnici. Kojšovčanky obľubovali drobné biele a svetlomodré vzory. A tak mali na sukniach grajcariki, kveteški, čerešňe, riskašu.
Autor: PhDr. Klaudia BUGANOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
